19. nedeľa „cez rok“ – rok B
Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: „Zostúpil som z neba?!“ Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: „Všetkých bude učiť sám Boh.“ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“
Jn 6, 41- 51
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Dalo by sa vôbec spočítať, koľkokrát povie chlapec svojmu dievčaťu, že ju ľúbi a koľkokrát povie ona jemu, že nemôže bez neho žiť? A čo je najzaujímavejšie, že ani jednému z nich sa to nezunuje a neustále každý si veľmi rád vypočuje vyznanie lásky.
Mohlo by sa nám vari zunovať, ako Ježiš nám chce už počas niekoľkých nedelí rozprávať o Eucharistii? Ako neustále prirovnáva seba k chlebu života, ktorý zostúpil z neba, je jeho Telom, ktoré sa obetuje za život sveta? Veď týmito slovami nám Ježiš vyznáva lásku!
A tak vďaka jeho láske môžeme deň čo deň v našich kostoloch počúvať slová: Toto je moje Telo…, toto je moja Krv…, toto robte na moju pamiatku! Cirkev rukami svojich biskupov a kňazov denne slávi obetu svätej omše. A vy, ktorí sem pravidelne chodievate a zúčastňujete sa svätých omší, iste viete, že drvivá väčšina z nich je obetovaná za zosnulých. Kardinál Korec k tomu dodáva: Keby na niektorého zosnulého všetci zabudli, Cirkev na neho nezabudne nikdy. Vždy si bude na neho spomínať pri každej svätej omši.
Táto spomienka nasleduje hneď po premenení a takto výrazne nadväzuje na obetu kríža i na ovocie kríža, ktoré je zosnulým odovzdávané. Pokiaľ je omša obetovaná za konkrétneho zosnulého, kňaz povie aj jeho meno a prosí, aby ten, ktorý sa cez krst stal podobným Kristovi, mal účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní. Potom sa modlíme za všetkých zosnulých veriacich a prosíme, aby sa dostali do večnosti, a aby mali účasť na svetle, radosti a pokoji Boha. Pritom veríme, že aj oni nám budú pomáhať, aby sme raz aj my prišli do večného života.
Obetovanie svätých omší za zosnulých má na Slovensku bohatú tradíciu. Je svedectvom, že my, živí, veríme v pomoc omše, obetovanej za zomrelých. Rodina zomrelého to dokáže nielen tým, že sa na nej zúčastní, ale že pristúpi aj k svätému prijímaniu. Je to svedectvo našej viery, že nielen zosnulý, ale aj my, ktorí sme na nej prítomní, chceme obsiahnuť milosti, ktoré nám Boh dáva. Z toho vyplýva, že každý z prítomných na svätej omši ju môže obetovať na vlastné úmysly, aj bez toho, aby to oznamoval kňazovi a spolu s ním prednášať Bohu svoje prosby. V duchu máme položiť na oltár aj naše bolesti, trápenia, starosti a niekedy to môžu byť aj trápenia, ktoré sme s našimi zosnulými prežili počas spoločného života. A ešte na jednu veľmi dôležitú vec nesmieme zabudnúť. Prosme, aby sme ani my, ani naši blízki, nezomreli bez sviatosti pomazania chorých. To je najkrajšie ukončenie života, keď ho spojíme s eucharistickým Kristom.
Povzbudení týmito slovami, nesťažujme sa, že nahlásiť úmysel svätej omše sa mi ujde iba raz či dvakrát do roka. My môžeme, ba priam máme každú omšu obetovať na svoje úmysly, ktoré kňaz všetky predkladá Bohu a tým dáva jasne najavo, že obeta svätej omše má nekonečnú cenu a hodnotu nielen pre nás, ale aj pre tých, ktorí sa zverili do našich modlitieb. Veď sám sa pred jej slávením modlí: …chcem svätú omšu sláviť za všetkých, čo sa vo všeobecnosti alebo osobitne odporúčali do mojich modlitieb a za rozkvet svätej Cirkvi… Po kostola prichádzajme preto skôr, aby sme mali čas si vzbudiť úmysel, a to nielen, že chceme byť na omši pozorní a nábožní, ale tiež za koho ju chceme obetovať.
Počas 2. svetovej vojny veľa mladých obyvateľov francúzskej časti Kanady odišlo bojovať do Francúzska – vlasti predkov a veľa ich tam položilo svoje životy. Po skončení vojny jeden z francúzskych biskupov navštívil Kanadu, kde za padlých slávil svätú omšu. Pred odchodom do Francúzska ho navštívili matky padlých vojakov a prosili ho, aby navštívil miesta posledného odpočinku ich drahých synov, manželov a otcov. Dnes na týchto miestach rastú lány pšenice a oni chceli, aby zrná pšenice poslali do Kanady, kde ich zomelú a z múky napečú hostie, aby sa vo všetkých kostoloch s týmito hostiami slávila nekrvavá obeta Kristova, ktorá by sa spojila s obetou ich synov. Tieto ženy túžili po tom, aby sa zrnká pšenice z hrobov ich najdrahších premenili na chlieb a pri svätej omši na Telo Krista, ktoré sa za nich bude obetovať.
S takouto vierou prežívajme aj my každú omšu, že je obetovaná na úmysel, ktorý sme si vzbudili a Cirkev myslí aj na tých, na ktorých si už nik menovite nespomína a spája ich s obetou Krista na kríži.