22. nedeľa „cez rok“ – rok B
K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž, a Židia vôbec, držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“
Mk 7, 1- 8. 14-15. 21- 23
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste mi dáte za pravdu, najmä vy starší, keď poviem, že človek veľa znesie, napríklad utrpenie, bolesť, prenasledovanie, nespravodlivosť, útlak… Ale predsa je čosi, čomu sa každý bráni a čo len veľmi ťažko znáša. Je to kritika. Ťažko sa počúvajú výčitky: Si zlý otec, matka, syn, dcéra, pracovník, priateľ, katolík…
Ježiš nám však hovorí, že kritika je potrebná. On sám sa často prejavuje ako kritik náboženského života, zvlášť u farizejov a zákonníkov. Potvrdzuje to aj v dnešnom evanjeliu: Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov. Ježiš riešil problém: Čo je hlavnou podstatou náboženstva.
Farizeji a zákonníci videli podstatu náboženstva v zachovávaní vonkajších náboženských predpisov. Evanjelista Marek, na vysvetlenie, niektoré z nich aj spomína: Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Práve v plnení týchto predpisov videli najhlbší prejav svojho vzťahu k Bohu.
Ježišova predstava o podstate náboženstva tkvie v zachovávaní Božích príkazov. Zvlášť zdôrazňuje kvalitu ľudského srdca. Ono rozhoduje o tom, čo je čisté a nečisté, lebo aké je srdce, taký je človek. Z toho plynie, že všetko, čo sa vo svete deje, zrodilo sa v srdci človeka: Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.
Dajme však pozor! Aj napriek mylnej predstave farizejov a zákonníkov Ježiš nechce odmietať židovské predpisy a tradície, ale posúva ich až na druhé miesto, lebo majú význam až vtedy, keď zmenia srdce človeka. Z tohto jasne vidíme, že Ježišova kritika je namieste, lebo farizejom sa jednalo iba o to, aby boli veľkí v ľudských očiach a nezáležalo im, akí budú v očiach Božích.
Čo nám chce Ježiš povedať? Chce nám položiť otázku: Je tvoje náboženstvo, náboženstvom srdca alebo len náboženstvom vonkajších prejavov? Ako máme rozumieť tejto otázke?
V dejinách Cirkvi bola, je a bude snaha človeka obohacovať jednotlivé náboženské úkony. To, čo Ježiš podal jednoduchým spôsobom a vyjadrením, to sa snažil človek obohatiť svojimi silami a schopnosťami. Ježiš postavil základy a ľudia sa snažia na nich budovať.
Vieme, napríklad, že podstata Poslednej večere a svätej omše je tá istá, ale keďže obrad Poslednej večere bol veľmi jednoduchý, Cirkev ho v priebehu stáročí obohacovala. Začali sa stavať kostoly, vznikli omšové modlitby a piesne… Vo všeobecnosti to isté môžeme povedať aj o ostatných sviatostiach.
Alebo si zoberme modlitbu. Ježiš nepovedal, akú polohu máme pri nej zaujať. Ľudia však prišli na to, že pri modlitbe je dobré kľačať alebo sedieť, stáť či chodiť, mať ruky zložené, pozdvihnuté k nebu alebo prekrížené na prsiach.
Všimnime si ešte mariánsku úctu. Ježiš sa nikde nevyjadril, ako si ju predstavuje, ale Cirkev vytvorila modlitby, litánie, ruženec, sochy, obrazy, kaplnky, púte…
Naša generácia veľa týchto vecí zdedila, ale niektoré znova obohacuje. Vždy však treba mať na mysli otázku: Aký vzťah má Ježiš k tomuto dielu? Lebo celkom iste by nezmenil odpoveď, ktorú dal farizejom a zákonníkom: Je pekné, čo ste dokázali, ako ste obohatili liturgiu, zaviedli spevy, modlitby a pobožnosti. Ale ukážte mi svoje srdce! Jeho zaujíma, ako nám pomohli sviatosti, modlitby, púte… skvalitniť naše srdce. Lebo ak v ňom vidí zlé myšlienky, krádeže, chamtivosť, zmyselnosť, necudnosť, závisť, osočovanie, pýchu, hlúposť… potom aj nám musí povedať, že si ho ctíme iba perami, ale naše srdcia sú ďaleko od neho.
V tejto chvíli sa dá reagovať dvojakým spôsobom:
– uraziť sa na Ježišovu kritiku a v duchu si povedať, že vlastne môže byť rád, že ešte chodíme do kostola a občas sa aj pomodlíme…
– prijať jeho slová a zamyslieť sa nad tým, čo je v mojom srdci a či sa snažím naozaj žiť ako veriaci človek alebo sa tak prejavujem iba navonok.
Využime dnešnú nedeľu, zamyslime sa nad sebou a položme si otázku: Aký som katolík?
Mladú ženu, kvôli vražde, priviezli do väznice na samotku. Dozorkyňu pred ňou varovali, že je nebezpečná, preto v žiadnom prípade nesmie sama vstúpiť do jej cely. Dozorkyňa to dodržiavala a pozorovala väzenkyňu cez otvor vo dverách. Keď sa im stretli oči, odsúdená vždy pohľadom cúvla a pozerala meravo na zem. Dozorkyni jej bolo ľúto a jednej noci, keď mala službu, otvorila dvere cely a vstúpila dnu. Urobila to aj napriek varovaniu. Ale to nebolo všetko. Pristúpila k nej, objala ju, pohladkala a napokon pobozkala. Vtedy uväznená sa silno rozplakala a po dlhom čase povedala: To bol prvý bozk, ktorý som v živote dostala.
Je pravda, že nemáme radi kritiku, ale v jednom prípade ju ľahšie znesieme, keď nás kritizuje niekto, kto nás má rád. Ježiš nás miluje, aj napriek tomu, že sme zlí a nevďační. Prichádza k nám, objíma nás a bozkáva, lebo mu na nás záleží. Chce, aby sme ho ctili a milovali nie slovami alebo bezduchými gestami, ale srdcom.
Ak sa nás dnes dotkla jeho kritika, s pokorou ju prijmime a pracujme na svojom zdokonaľovaní sa a posväcovaní.