Vo vašej blízkosti žije zaiste človek, ktorý sa podrobil operácii. Keď sa vrátil z nemocnice domov, určite ste sa ho spýtali, ako sa cíti. Mnohí pacienti s uznaním hovoria, že lekári majú „zlaté ruky“, operácia sa podarila a cítia sa veľmi dobre.

Veta o „zlatých rukách“ odznela v podstate aj v dnešnom evanjeliu. Keď Ježiš uzdravil hluchonemého, ľudia to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč“.

Čo myslíte, majú ľudia aj dnes rozprávať o niekom, že má „zlaté ruky“? Majú tak hovoriť o nás, lebo nosíme Kristovo meno. Slovo kresťan je odvodené od slova Kristus, a nie od krstu, ako by si to niektorí mohli mylne myslieť. Každý z nás pri krste dostal Kristovo meno a zaviazal sa, že ho bude nasledovať.

Významom slova kresťan sa zaoberali viaceré štúdie. Jedna z nich cituje zaujímavé odpovede: istý laik hovorí, že kresťan je ten, ktorý má Ducha Svätého a jeho pomazanie a je skutočný nasledovník Ježiša Krista. Kňaz sa zasa vyjadruje, že kresťan je ako poľnica, ktorá všetkých zvoláva, aby hľadali Krista vo frontách na chlieb, vo väzniciach, v postavách poľnohospodárskeho robotníka, sezónneho pracujúceho, plačúceho dieťaťa…

Meno kresťan sa prvýkrát vyskytlo v Antiochii Sýrskej niekedy v 40. rokoch 1. storočia. Bola to zrejme prezývka, ktorou pohania označovali Kristových nasledovníkov, ktorí sa medzi sebou nazývali bratia, učeníci, svätí. O tejto skutočnosti sa zmieňujú aj Skutky apoštolov: Tí, čo sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo za Štefana, došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, ale nikomu neohlasovali slovo, iba Židom. No niektorí z nich boli Cyperčania a Cyrénčania. A keď prišli do Antiochie, hovorili aj Helenistom a zvestovali im Pána Ježiša. Pánova ruka bola s nimi a veľa ich uverilo a obrátilo sa k Pánovi. Zvesť o tom sa dostala aj do uší jeruzalemskej cirkvi; a vyslali do Antiochie Barnabáša. Keď ta prišiel a videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých, aby vytrvali v Pánovi, ako si zaumienili v srdci, lebo on bol muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery. A k Pánovi sa pridal veľký zástup. Preto odišiel do Tarzu vyhľadať Šavla. Keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie. Celý rok pobudli v tamojšej cirkvi a učili početný zástup. V Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi.

Zdá sa, že veriaci v Krista tento názov začali používať v polovici 2. storočia a to najmä v obranných spisoch proti pohanom. Je zrejmé, že túto prezývku prevzali asi po 100 rokoch od pohanov a osvojili si ju. Keď ju však prevzali, prestala byť iba prezývkou, ale sa stala čestným menom, lebo svoju vieru začali žiť a každý nositeľ mena kresťan to považoval za česť. Aj o tom píšu Skutky apoštolov: Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval.

Dnešné Božie slovo nás pozýva žiť kresťanstvo. Pri krste sme boli zaradení do spoločnosti kresťanov, do zástupu Kristových nasledovníkov. Ak však bude naše kresťanstvo obmedzené iba na kostol, na našu rodinu alebo súkromie, bude to málo. Kresťanom musíme byť všade, teda aj tam, kde nás ľudia nepoznajú, v prostredí, kde sme cudzí a nenápadní. Všade by sa malo o nás hovoriť to, čo o Kristovi: Kade chodí, dobre robí.

Ako ja prežívam svoju vieru, svoje kresťanstvo? Hovorí sa o mne, že mám „zlaté ruky, srdce“? Chcem robiť dobro a vidieť v každom človekovi Krista?

Mexiko 1926. Prenasledovanie proti kresťanom vrcholí… Mladého Mexičana Alvareza odsúdia na smrť. Príčina? Vláda zakázala verejne sa priznať ku Kristovi a on to urobil. Keď vyniesli nad ním rozsudok, požiadal v žalári o atrament, pero a papier a napísal posledný list svojej snúbenici. Píše v ňom: „Mária, mal som Ťa stále rád. Nezazlievaj mi však, že Krista milujem ešte viac. Nezabudni dnes na svojho Alvareza! Nezabudni dnes o tretej popoludní! Vtedy smrťou dosvedčím svoju lásku k Ježišovi Kristovi a k jeho večnej pravde. V jeho evanjeliu našiel som svetlo, ktoré ožiarilo celý môj život - i moju smrť. Mexickí katolíci priniesli neskôr Alvarezov list Piovi XI. Pápež k nemu napísal Sanguis martyrum semen est christianorum – Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.

Alvarez Ježiša miloval a svoje kresťanstvo žil až po mučenícku smrť. Žime ho aj my a dokážme, že máme „zlaté srdcia“ plné Božej lásky.

Pane, daj, aby sme svoju vieru žili čisto a úprimne a boli aj napriek našim ľudským slabostiam, vzorom pre všetkých!