Keď stretneme dieťa a začneme sa s ním rozprávať, obyčajne nás zahrnie množstvom otázok. Je to celý rad „prečo?“ na ktoré ani nevieme niekedy hneď odpovedať. Aj dospievajúci človek má mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré sa však podstatnie líšia od otázok detí. Samozrejme, sú tiež úplne odlišné od otázok a problémov dospelých ľudí.

Veľa otáznikov v živote musel riešiť aj muž z dnešného evanjelia, ale iste v každom veku sa pýtal na jeden veľmi dôležitý problém: Prečo som slepý? Táto otázka v ňom rezonovala aj vtedy, keď okolo kráčal Ježiš. Práve vtedy si uvedomil, že má jedinečnú šancu v živote, lebo iba Ježiš ho môže zbaviť slepoty a bola to jeho viera, ktorá ho zachránila.

Aj my v živote máme veľa nevyriešených problémov, pred ktorými síce niekedy utekáme, ale či chceme alebo nechceme, musíme ich raz seriózne vyriešiť. Iste však každému z nás preblesli mysľou otázky: Prečo som na svete? Aký zmysel má môj život?

Na tieto otázky existuje veľa odpovedí, ktoré sa u ľudí môžu podstatne líšiť: Chcem sa postarať o deti, chcem po sebe zanechať nejakú hodnotu, chcem niečo pozitívne urobiť pre spoločnosť, chcem si maximálne užiť život, chcem sa materiálne zabezpečiť na staré kolená… Takto však môže uvažovať zdravý človek, ktorý má prácu a vládze pracovať, ktorý je perspektívny a ctižiadostivý. Ale čo s človekom, ktorý je starý, trpí zákernou chorobou a ktorého dni sú spočítane? Tu ťažko ľudia rozmýšľajú nad zmyslom života, lebo žijú akoby v tme a chýba im svetlo. A buďme úprimní, že niekedy sa aj my podobáme takýmto ľuďom! Ako vyliečiť tento druh slepoty? Tak, ako ju vyliečil slepec z evanjelia, ktorý kričal na Ježiša: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! A hoci ho ľudia okríkali, aby bol ticho, to ho ešte viac provokovalo, aby kričal hlasnejšie, čo sa mu napokon vyplatilo, keďže Ježiš ho k sebe zavolal a uzdravil.

My si tiež často vzdychneme, že hoci sme veriaci, často sa cítime akoby slepí a pýtame sa, kde sme urobili chybu. Lenže konáme tak, ako onen slepec? Až to, čo on urobil, môžeme nazvať pravou vierou! My si niekedy myslíme, že byť veriaci, znamená byť zapísaný v matrike pokrstených, alebo vedieť niečo z katechizmu, z Biblie, poprípade z hodín náboženstva, ktoré sme absolvovali ako malé deti. To je ale veľký omyl! Slepec nám ukazuje, že veriť, znamená prísť k Ježišovi, prosiť ho o svetlo, vložiť svoj život do jeho rúk, dôverovať mu a nasledovať ho. Presne táto viera ho uzdravila a uzdraví aj nás a dá nám správnu odpoveď na otázky: Prečo som na svete? Aký zmysel má môj život?

Možno po vypočutí týchto slov si povieme, že slepec bol vo výhode, lebo Ježiš prechádzal okolo neho, stačilo mu iba sa postaviť a vykročiť k nemu. Lenže, kde my máme ísť za Ježišom? Do Betlehema, Jeruzalema, Večeradla…? Tam iste chodiť nemusíme, aj keď je dobré vykonať si púť do Svätej Zeme. Pán nám ale aj tak kráča v ústrety a prináša medzi nás, sem do chrámu, večeradlo, kríž, vzkriesenie a nanebovstúpenie. Je medzi nami v Eucharistii, na obetnom stole, vo svätostánku, v našom susedovi v kostolnej lavici… On, vzkriesený, živý, žijúci, oslávený, je tu, medzi nami, jeho prítomnosť je viditeľná a nespochybniteľná. Mnohí ľudia sa tak zaňho oduševnili, že po celom svete mu postavili milióny chrámov, do ktorých chodia milióny veriacich, aby sa s ním stretli a posilnili sa ním.

Uvedomujeme si, že viera, chrám a životné šťastie spolu súvisia? Uvedomujeme si, že ak my chceme byť šťastní, potrebujeme sa s Kristom stretávať v jeho dome? Uvedomujeme si nevyhnutnosť a potrebu nedeľnej svätej omše? Uvedomujeme si, že na to žijeme, aby sme spolu s Kristom a s ostatnými blížnymi kráčali v láske, pokoji a šťastí cestou života k Otcovi? Uvedomujeme si, že viera a túžba po stretnutí s Ježišom má nás zbaviť duchovnej slepoty a má vyriešiť otázky o zmysle nášho života?

Dejiny nám približujú pekný príklad sily viery. Keď do Anglicka prišli kresťanskí misionári, kráľ Edwin si zavolal mudrcov z celej krajiny a radil sa: Máme prijať kresťanskú vieru alebo nie? Jeden z nich mu radil: Predstav si, kráľ, že sedíš v zime na hostine a uprostred siene horí oheň, ktorý vydáva svetlo a teplo. Vonku je mráz a studený vietor, keď tu niekto pootvorí dvere a dnu vletí skrehnuté vtáča. Nezastaví sa však zohriať, ale vyletí oblokom, ktorý práve otvorili. Za tú malú chvíľku, čo preletí cez sieň, nedolieha naň ani zima, ani vietor, ani tma. Ale len čo vyletí von, opäť je v zime, tme a musí zápasiť so studeným vetrom. Podobne je tomu aj v ľudskom živote. Nevieme, čo je pred ním a čo po ňom. Temný je náš začiatok aj koniec. Ak nám ponúkaná viera prinesie svetlo do tmy, treba ju prijať.

My sme prijali vieru, preto sa usilujme, aby to bolo na nás vidieť, a tak demonštrovali pred všetkými jasný zmysel a cieľ nášho života. Usilujme sa o to aj v nastávajúcom týždni.