Vo vysielaniach našich masmédií sa začali množiť relácie, počas ktorých ľudia dávajú zahrať pieseň tomu, koho majú radi, kto im pomohol alebo poradil v dajakej životnej kríze. Piesňou chcú vyjadriť svoju vďaku, úctu a lásku. Naozaj, všimli ste si, ako veľmi často sa objavuje v našom slovníku slovo láska? Doznajme však, že často sa spomína veľmi formálne a povrchne. Ale aké je to krásne, keď ho niekto používa iba v spojení s najhlbším citom a snaží sa lásku rozdávať všetkým ľuďom bez rozdielu.

Tomu nás učí aj Ježiš, keď v dnešnom evanjeliu jasne a zrozumiteľne hovorí zástupom: Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Na prvý pohľad Pán nepovedal nič nové, lebo obe prikázania Židia poznali. V starozákonných knihách bolo prikázanie lásky k blížnemu napísané o päťdesiat strán za prikázaním lásky k Bohu. Ale pozor! Je to iba zdanie! Ježiš v Novom zákone píše obe prikázania na tú istú stranu, do toho istého odseku a do tej istej vety, čím naznačuje, že sa nedajú od seba oddeliť. A v tom je práve novota! Pán dobre vedel, prečo to robí, lebo Židia vyjadrovali lásku k Bohu množstvom nábožných cvičení, modlitieb, očisťovacích úkonov, obetných darov, pôstov, odriekaní… Na lásku k blížnemu však popri množstve predpisov lásky k Bohu akosi zabúdali. Skôr sa pridŕžali opačného pravidla, ktoré tiež mali vo svätých knihách: V Knihe Exodus 21, 23-25 čítame: …ak nastane nešťastie, tak dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, ranu za ranu, hrču za hrču. Službu pokladali za čosi podradné, určené iba otrokom, milovali len svojich súkmeňovcov a tých, ktorým lásku museli vrátiť za lásku im prejavenú. Preto Ježiš spája úplne a nerozlučne lásku k Bohu s láskou k človekovi, čím ukázal ľuďom novú cestu lásky k Bohu, ktorá nevedie cez množstvo obradov, ale cez množstvo lásky k blížnym.

Aká má byť naša láska k Bohu? Niekto by mohol namietať, že ťažko milovať toho, koho nevidíme, ani si ho nevieme predstaviť. Lenže, takéto tvrdenie nie je pravdivé, lebo Boh sa nám dáva viditeľným spôsobom poznávať vo svojom Synovi. Ježiš jasne hovorí Jánovi: Ja a Otec sme jedno. A Filipovi: Filip, kto vidí mňa, vidí Otca. Preto, keď chceme milovať Boha, stačí si predstaviť Ježiša, ktorého si dokážeme predstaviť, aj namaľovať, aj znázorniť. Keď sa k nemu modlíme, modlíme sa k Otcovi. Keď sa mu klaniame, alebo naň myslíme, alebo ho milujeme, klaniame sa, myslíme a milujeme Otca.

Ale iba na tomto nemôže spočívať naša láska k Bohu. Svätý Ján píše: Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Lásku k Bohu sme povinní prejaviť aj konkrétnymi skutkami. Ako na to? Pán sa predsa už nepohybuje viditeľne po tomto svete, nemožno ho pozvať do nášho domu na návštevu, prejaviť mu dobrý skutok alebo bozkať ruku... Preto nám Kristus znova vychádza v ústrety cez našich blížnych. V nich sa nám stal blízkym, lebo ich denne vidíme, počujeme, rozprávame sa s nimi, podávame im ruku… a k tomu nám hovorí: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Z týchto jeho slov jasne vyplýva, že všetko, či už dobré alebo zlé, čo urobíme blížnemu, urobíme jemu samému. Môžeme smelo povedať, že k prejaveniu lásky k nemu, nám ponúka blížnych. V nich máme vidieť Krista, pomôcť mu a poslúžiť mu. A ako posilu nám ponúka Eucharistiu, modlitbu, dáva nám ruky, nohy, oči, uši, ústa, aby sme im nimi slúžili. Boh a blížni sú vlastne spojenými nádobami. Ak milujeme Boha, milujeme blížneho, a ak milujeme blížneho, milujeme Boha.

Uvedomujeme si, aký je Ježišov príkaz lásky krásny a účelný? Dodržiavam ho? Je Boh v mojom živote na prvom mieste? Nepredbehla do dajaká hmotná vec, hriešna známosť, zlozvyk, vášeň…? Usilujem sa aj v najposlednejšom blížnom nájsť Krista, hoci viem, že mi to nikdy nevráti? Dokážem konať dobro aj bez nároku na odplatu, poďakovanie, pochvalu…?

Spisovateľ Turgenev napísal príhodu, ako raz kráčal po ulici a zastavil ho žobrák. Bol to starec s neošetrenými ranami na tvári, zapálenými očami, namodravými perami, oblečený v handrách a vystieral k nemu červenú, opuchnutú a špinavú ruku. Vzdychal a prosil almužnu. Spisovateľ začal prehľadávať vrecká a zistil, že v zhone opustil dom, a teda nič cenné si so sebou nevzal a nemal ani najmenšiu drobnú mincu. Žobrákova ruka bola stále načiahnutá a triasla sa. Keďže však nemal mu čo do nej vložiť, tak mu ju silno stisol a povedal: Odpusť, kamarát, nemám nič pri sebe… Žobrák naň uprel oči, pousmial sa a opätoval stisk ruky, pričom dodal: No čože, kamarát, aj za to vďaka, aj to je almužna…

Iný spisovateľ André Newmann vo svojej knihe Návrat strateného syna píše: Keď sa pozerám na svoje starnúce ruky, vidím, že mi boli dané preto, aby som ich podal tým, ktorí trpia, položil ich na ramená všetkých, ktorí prídu a ponúkal požehnanie, ktoré vychádza z nesmiernej Božej lásky.

Vidíte, ako málo stačí, aby človek urobil dobro a prejavil lásku? Aj my, v tejto chvíli, prejavme súhlas s týmto tvrdením a uvedomme si, že keď prijmeme blížneho, prijmeme samotného Krista a cez neho nebeského Otca.

Usilujme sa počas nastávajúceho týždňa o to, aby sme ku každému človekovi pristupovali s láskou, a tým slúžili samotnému Pánovi.