V tieto dni si môžeme všímať, ako za posledných niekoľko dní sa príroda zmenila. Stromy opadli, kvety pomrzli, v bytoch zatvárame okná a deň sa nápadne skracuje. Máme z toho dojem, akoby sa život utiahol kamsi pod zem a schoval sa pred zimou a mrazom. Verte mi, že pri tomto rozprávaní vôbec nie je človeku do smiechu, a ani poslucháčom tieto slová nezdvihnú náladu. Do tejto nostalgie sa miešajú myšlienky o pominuteľnosti všetkého, o konci aj o smrti.

Ježiš pridáva do tejto atmosféry slová, ktoré sme počuli v dnešnom evan¬jeliu: Slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.

Možno si ktosi vzdychne: Mám dosť! Keby som vedel, o čom tu dnes bude reč, ani by som sem nechodil. Mám čas na smrť a koniec sveta! Veď už bol toľkokrát predpovedaný – a kde je? Nezazlievajme tomu, kto tak uvažuje. Podobné znepokojenie panovalo u ľudí aj v 50. a 60. rokoch prvého storočia. Aj vtedy veriaci čakali na smrť, na koniec sveta a nič neprichádzalo. Okolo nich boli samé vzbury, rímske légie sa sústreďovali v Palestíne na prepad Jeruzalema. Ľudia boli svedkami zatmenia slnka a mesiaca, videli padať meteority, počuli o tom, ako kdesi zemetrasenie zničilo celé mestá a dediny. A k tomu sa ešte pridružili všelijakí proroci, jasnovidci a hádači. Čo mali na to všetko povedať?

V tých časoch vzniklo aj Markovo evanjelium, ktoré spomína Ježišove slová o konci sveta. Ale Marek nechcel ľudí strašiť, iba im chcel pripomenúť, že veriaci majú byť v kontakte s pravým Ježišovým učením, a nie s dajakými pochybnými prorokmi, ktorí v tých časoch miatli ľuďom hlavy. Naznačil, že treba rozlíšiť medzi pádom Jeruzalema a príchodom Ježiša ako Sudcu na konci čias. Píše o Ježišovom príchode, ale jasne poznamenáva, že to bude až po onom súžení. Aká dlhá je však doba „po“? Rok? Tisíc rokov? Ježišovi učeníci budú jeho príchod pociťovať ako oslobodenie, ako začiatok sľúbe¬ného kráľovstva. Jeho nepriatelia ho budú zasa vnímať ako záťaž a budú si vedomí zla, ktoré popáchali. Pri týchto slovách Ježiš videl v očiach apoštolov strach, a preto ich upokojoval: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.

Ktosi by si mohol myslieť, že tu by sme mohli aj skončiť. Nás sa to netýka, všetko sa vyriešilo, veci sa dali na správnu mieru a Ježiš to s tým koncom sveta nemyslel možno až tak vážne. Ale naozaj? Čítame noviny, pozeráme televízie, počúvame rozhlas a všade hovoria o vojnách, násilí, atentátoch, ekologických katastrofách, hlade, globálnom otepľovaní, klčovaní pralesov… Nejde z toho strach? Nepripomína to trocha Ježišove slová? Aký postoj máme k tomu zaujať? Odpoveď nám dáva evanjelium. Nebojme sa, Boh je s nami, neponechá nás nášmu osudu. Sme kus jeho tela. A keď nadíde čas, vezme nás domov. On je prvý a posledný a žijúci.

Uvedomujeme si, ako veľmi blízko je vlastne pre nás koniec sveta? Je to naša smrť. Kto z nás vie kedy a ako príde? Čo máme robiť? Nebáť sa jej! Podarí sa nám to iba vtedy, keď sa staneme úprimnými kresťanmi, pre ktorých je Kristus alfou aj omegou – skrátka všetkým. Vtedy sa staneme kresťanmi budúcnosti, ktorí hľadia pred seba a s radosťou očakávajú príchod Pána.

Istá žena, ktorá sa už roky stará o ťažko chorého manžela, musí vynakla¬dať veľkú námahu a niekedy až nad ľudské sily. A keď sa jej mnohí známi čudujú a pýtajú sa, prečo ho nedá do ústavu, kde sú na túto starostlivosť určení vyškolení ľudia, odpovedá: Vládzem to a vydržím to, lebo viem, čo znamená Boh v mojom živote. Kto verí v Boha, má pevný základ na ktorom možno stáť. Táto žena hľadí otvorene do očí životu aj smrti. Pre ňu je Boh všetkým.

Aj my sa primknime k Ježišovi a verme mu. Aj nás iste postihne bolesť a utrpenie, aj my kráčame v ústrety smrti. Ale nebojme sa, Ježiš je pri nás!