Kráľov môžeme dnes vidieť najmä v historických filmoch alebo v televíznych hrách. Predstavujú sa nám v prepychových rúchach, so zlatou korunou na hlave a s kráľovskou berlou v ruke. Sú obklopení strážami a vojskom, žijú v honosných palácoch, v ktorých nechýbajú veľkolepé záhrady a nádherné komnaty. Keď kráľ vstúpi do sály preplnenej dvoranmi, všetko stíchne a sústredí sa, aby bolo počuť jeho hlas.

Kristus Kráľ zo všetkých týchto prepychov, na ktoré si potrpia pozemskí králi, reflektuje iba na jeden, totiž aby sme pred ním stíchli a počúvali jeho slová. Táto požiadavka vyplýva z povahy jeho kráľovstva. Keď ho falošne obžalovali, že je kráľom, na Pilátovu otázku odpovedal: Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas. Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto. Ježiš naozaj nechce nič iné, len aby sme pred ním stíchli a počúvali jeho hlas o Božej existencii.

Naša ľudská prirodzenosť sama od seba tuší Božiu skutočnosť, a ako magnetka sama od seba sa navracia k severu, duša človeka sa obracia k Bohu. Túto skutočnosť vyjadril aj istý filozof – zarytý ateista, ktorý si zobral zo sirotinca nemluvňa a strážil ho, aby sa nijakým spôsobom nedozvedelo o Bohu. Chlapec vyrastal v kaštieli, obkolesenom veľkým parkom. Raz, zavčas rána, sa vedec prechádzal po parku a uvidel chlapca, ako sledoval východ slnka a pritom hovoril: Ó, slnko, aké si krásne, a aký krásny musí byť ten, čo ťa utvoril! Povedz mu, že ho pozdravujem… A rukou poslal slnku bozk. Filozof pristúpil k chlapcovi a spýtal sa ho, kto mu povedal o akomsi stvoriteľovi. Chlapec odpovedal: Nikto, ale slnko a moje srdce to cítia. Vtedy si filozof vzdychol a vyznal: Teraz vidím, že Boh sa sám núka človekovi cez stvorenú prírodu.

Hlas stvorenej prírody prišiel Ježiš posilniť a doplniť a vydal pred ľuďmi svedectvo o jestvovaní Boha a o úžasnej skutočnosti, že ho môžeme volať Otcom. Lenže Ježišov hlas možno zahlušiť ruchom sveta. Je to tak, ako keď do blízkosti magnetky položíme kúsky železa. Vtedy sa magnetka vychýli od veľkého severu, ku ktorému cieli jej prirodzenosť a prichýli sa k drobným kúskom železa.

Aj nás, častokrát odchyľujú od veľkého Boha rozličné predmety a musíme si doznať, že mnohokrát sme odchýlení od Božej prítomnosti, nežijeme v pravde, ale v omyle a lži. Možno si preto položíme otázku: Čo je potrebné urobiť, aby sme sa vrátili k pravde? Existuje tu iba jediná možnosť: odstrániť železné predmety, čiže hriech a zlo, aby magnetka mojej duše sa mohla vrátiť k veľkému severu – k Bohu. Čiže vytrhnúť sa z ruchu sveta, stíšiť sa pred Pánom a počuť jeho hlas: Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.

Uvedomujeme si, aké je potrebné a užitočné stíšiť sa, nájsť si čas na Boha, ticho, pokoj na premýšľanie a sústredenie mysle, aby Kristus Kráľ mohol posilniť našu vieru? Možno sa spýtate, či je potrebné absolvovať duchovné cvičenia alebo dajaký meditačný kurz. Je to iste dobré a užitočné, ale duchovné cvičenia si môžeme robiť aj doma a to denno-denne. Stačí vypnúť to, čo nás rozptyľuje, napr. televíziu, počítač, prehrávač hudby alebo odložiť to, čo je zbytočným čítaním. Stíšiť sa pred Bohom, prečítať si pár viet zo Svätého písma, alebo z meditatívnej literatúry a aspoň chvíľu uvažovať nad tým, čo mi, celkom konkrétne, chce Boh odkázať.

Zamyslime sa v dnešnú nedeľu, ako sa mi darí udržiavať kontakt s Bohom. Snažím sa o dennú modlitbu? Nájdem si čas aj na duchovné čítanie a meditáciu? Čo mi je vzácnejšie: ruch sveta, alebo ticho pred Bohom, v ktorom sa mi prihovára? Neprehlušujem výčitky svedomia a bolesť duše hlukom masovokomunikačných prostriedkov?

Pani Rosa Fitzgerald Kennedyová, ktorá stratila troch synov v službe vlasti, nachádzala pokoj a vyrovnanosť vo viere a v meditácií o Kristovej smrti a vzkriesení. V roku 1980, keď mala 85 rokov, povedala: Meditácia mi dáva novú silu a odvahu. Môj duch sa občerství, srdce sa rozradostí a ja ďakujem Bohu za vieru vo vzkriesenie.

Naozaj, Boh je ten, ktorý nám dáva dar viery a nádeje. Túto skutočnosť si uvedomme v dnešný sviatočný deň a prosme, aby sme v tichu zamyslenia poznávali Krista Kráľa, nie so zlatou korunou na hlave, ale nášho brata, tŕním korunovaného, pokrytého ranami z lásky k nám. On nám prišiel vydať svedectvo o jestvovaní nášho nebeského Otca a o jeho nevýslovnej láske ku každému z nás. Kríž je toho svedectvom!