2. adventná nedeľa – rok C
V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.“
Lk 3, 1- 6
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Dennodenne nás obklopujú rozličné tlačivá, doklady, dokumenty… Obyčajne pozostávajú z rovnakých otázok: meno, priezvisko, titul, dátum a miesto narodenia, adresa trvalého bydliska, telefón, mailová adresa, bankové spojenie… Tieto údaje by sa mohli zhrnúť do jedinej otázky, ktorá je človekovi položená: Kto si?
Tá istá otázka zaznela prakticky aj Jánovi Krstiteľovi, čomu sa vôbec nečudujeme. Podobného človeka, ktorý chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ľudia len tak ľahko nevideli.
Otázku: Kto som? si môže a má položiť každý jeden z nás. Je dobré, ak sa rozšíri aj o ďalšiu: Aký som? A keďže správnu odpoveď treba hľadať po dôkladnom uvažovaní nad sebou, blížime sa k pojmu, ktorý voláme spytovanie svedomia.
Čo to vôbec je?
Istá žena mala na stenách izby, v ktorej bývala, povešané zrkadlá. Počas dňa sa často do nich pozerala a zisťovala či má bezchybný účes, či jej dobre sedia šaty, či má čistú tvár… Do izby chodila preto, aby tam hľadala na sebe chybu. Ak ju nenašla, bola šťastná a zvyšovalo to jej sebavedomie.
Aj my by sme mali dokázať nazrieť do zrkadla svojej duše, hľadať na sebe chyby a porovnávať svoj život so životom Ježiša Krista. Keď sa pred týmto zrkadlom úprimne zhodnotíme, uvedomíme si svoju biedu, zlo, osobnú vinu. Nespokojní so stavom svojej duše mali by sme sa pokúsiť o zmenu a nápravu. Náprava u kresťana je normálna a nutná, lebo ak sa nebudeme snažiť zdokonaľovať, nenájdeme pokoj duše a budeme ostatným ľuďom iba na smiech, keďže dokážu veľmi rýchlo spoznať masku, ktorou sa usilujeme zapôsobiť na iných.
Možno sa niekto spýta: Kedy si treba spytovať svedomie? Z katechizmu vieme, že je to nevyhnutné najmä pre prijatím sviatosti zmierenia. Svätý Maximilián Mária Kolbe v príhovoroch svojim rehoľným bratom načrtol niekoľko pomôcok, ako si dobre spytovať svedomie. Má sa skladať z troch častí:
– poďakovania Pánu Bohu za milosti,
– prosby o osvietenie mysle a samotného spytovania svedomia,
–vzbudenie si ľútosti nad hriechmi a predsavzatia k zmene.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bode 1776 píše: V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca… Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon… Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.
Naučme sa každý deň spojiť večernú modlitbu so spytovaním svedomia a potom aj tohoročný advent bude pre nás očistou duše, ktorá bude s radosťou očakávať príchod nášho Spasiteľa.
Nezabúdajme, že aj nás sa raz Kristus spýta: Kto si? Dal by Pán, aby sme s čistým srdcom mohli povedať: Som tvoj služobník! Som tvoja služobnica!
Spytovanie svedomia nemá byť dlhé. Možno ho zhrnúť do dvoch otázok: Snažím sa rozpoznať svoje talenty? Využívam tie dary a schopnosti, ktoré som dostal od Pána? Nejde tu ani tak o výsledky a efekty, ale o snahu a o moje zaangažovanie. A pretože každý dostal od Pána Boha iné talenty, od každého ich bude vyžadovať podľa individuálnej miery.
Zo slov, ktoré nám o spytovaní svedomia rozpráva sv. Maximilián, vyplýva, že je potrebné, aby sme si ho denne vykonali, najmä v spojení s večernou modlitbou. Má nám pomôcť zhodnotiť celý deň a zistiť, ako sme ho prežili, čo dobré, ale aj zlé sme vykonali. Za dobro sa Bohu poďakovať, za zlo ho odprosiť. Učitelia duchovného života tvrdia, že kto si pravidelne spytuje svedomie, nemá problémy s prípravou na spoveď, a ani so samotnou spoveďou. A iste vy, ktorí na spoveď chodievate pravidelne, dáte mi za pravdu.
Ktosi však, kto nebol dlhé roky na spovedi, by tieto slová mohol okomentovať asi tak, že on nepociťuje potrebu tam chodiť, lebo nikoho nezabil ani neokradol… a vlastne ani nie je si vedomý hriechov. Keby sa však takýto človek hlbšie zahľadel do svojho vnútra, iste by s pokorou musel konštatovať, že veľakrát zlyhal voči Bohu, voči Cirkvi, voči blížnym, aj voči sebe.
Spomeňme aspoň zanedbávanie modlitby, pýchu, nariekanie na život, cielené pochybovanie o existencii Boha, vedomé vyslovovanie Božieho mena v nevhodných situáciách, nekontrolovanie svojho spôsobu hovorenia…
Kritika Cirkvi bez pocitu spoluzodpovednosti, opovrhovanie sviatosťami, nedodržiavanie pôstu, či skutkov pokánia, nesvätenie sviatočného dňa…
Nevpúšťanie Boha do priateľstva, do lásky, nezverovanie týchto vzťahov Bohu, budovanie vzťahov na klamstvách, cudzoložstvo, zabitie osoby v druhom človeku, neuznanie dôstojnosti druhého človeka, ohováranie, osočovanie, závisť, nenávisť, túžba po pomste…
Nečistota v rozličných oblastiach života, zlé využívanie voľného času s ohľadom na prijaté záväzky a rozhodnutia, neprijatie samého seba, hnev na Boha…