Keď je vo vašej rodine svadba, iste už dlho dopredu rozmýšľate, koho na ňu pozvať. Napíše sa zoznam, potom sa premýšľa, či sa na niekoho nezabudlo, lebo dotyčný by to mohol brať ako urážku.

Snúbenci z dnešného evanjelia iste mali podobné problémy, ale čo je najdôležitejšie, nezabudli pozvať najvzácnejších hostí – Ježiša a Máriu.

Keď na jednej strane sledujeme, koľko radostí prináša svadba a všímame si snúbencov, ako pri nej doslova horia láskou a šťastím, na druhej strane sa pýtame, ako je možné, že je medzi nami toľko nešťastných manželstiev a rodín? Mnohí odborníci hľadajú príčiny a navrhujú riešenia, ale pritom zabúdajú na to najdôležitejšie – z rodín bol odstránený Kristus, jeho učenie a zákony. V rodinách sa nenájde miesto ani pre jeho matku Máriu. Všimli ste si, v čom bola odlišná svadba z evanjelia? Pozvali Ježiša a v jeho prítomnosti dokázali prežiť celý život. Tu mnohí starí rodičia zostanú smutní a posťažujú sa, že ich mladí tiež mali sobáš v kostole, a napriek tomu to zle dopadlo. Kde je príčina? Manželom nestačí sa stretnúť s Kristom iba pri sobáši, ale majú v jeho prítomnosti prežiť celý život, dobré i zlé, zdravie aj chorobu, šťastie i nešťastie… Chyba je v tom, že Krista si zavolajú iba na úvod spoločného života a potom na neho zabudnú.

Štatistiky hovoria, že ročne sa uzavrie okolo 26 tisíc manželstiev a rozvedie sa ich okolo 12 tisíc. Manželstvá poznáme s peknými črtami, s neopísateľnou láskou a dôvernosťou, ale aj s chybami, nedostatkami, priemernosťou, ošúchanosťou, s tragickým nepochopením a zlobou… Tie druhé sú pomýlené a nešťastné, ktorých je v našom okolí viac ako dosť. A tejto udalosti, často tak citlivej, inokedy všednej a niekedy až bolestnej, sa ujíma Ježiš. Svojou prítomnosťou v Káne chcel pozdvihnúť a posvätiť každú ľudskú svadbu. Ako svojím skrytým a pracovitým životom posvätil ľudskú prácu, ako zázrakmi posvätil prírodu aj s jej búrkami, ako sa s milosrdnou láskou ujal chudobných a chorých, mýtnikov a hriešnikov, tak sa ujal ženícha a nevesty, ich manželstva a rodiny. Ježiš ich držal za ruky a blahoželal im v tom najplnšom zmysle – z obyčajnej ľudskej udalosti urobil svätú vec, svätý zážitok, posvätný znak – sviatosť manželstva.

Veď už nebeský Otec použil vo svojom zjavení svadbu, manželstvo a rodinu ako predobraz svojho vzťahu k vyvolenému ľudu. Ako dojemne o tom hovorí prorok Izaiáš v dnešnom 1. čítaní: Ako si vezme mladík pannu, tak si ťa vezme tvoj staviteľ, a ako sa teší ženích neveste, tešiť sa bude tvoj Boh. Už tým nám Boh zjavuje, že v našich zážitkoch svadby, manželstva a rodiny sa nachádza oveľa viac, než iba čisto ľudské prvky. Manželstvo a rodina je Božie dielo a v tom, čo Boh spojil, sa zjavujú a uskutočňujú Božie úmysly, je to cesta ľudí k Bohu a cesta Boha k ľuďom. Ježiš vo svojom ohlasovaní najskôr očistil tento Boží obraz, uložený v manželstve a v rodine, keď vyhlásil: Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje a potom ho posvätil vo svojich podobenstvách, osobnou účasťou na svadbe, aj na rodinných slávnostiach.

Či nekoná aj dnes Ježiš Kristus veľké divy v oblasti manželstva a rodinného života? Či práve tu nezjavuje svoju slávu? Môžeme smelo povedať, že svadba je Kristovým tajomstvom. Tajomstvo jeho osobnosti a spásneho diela sa nám zjavuje cez obraz svadby. V ňom sa zasnubuje božská prirodzenosť s ľudskou v jednote jednej osoby. Ježiš je ženích, Cirkev je nevesta. Aj naša eucharistická slávnosť je svadobnou hostinou kráľovského Syna, hostinou Baránkovou. Pri nej je s nami aj Panna Mária, Ježišova matka, ktorá prednáša za nás prosby svojmu Synovi: Nemajú vína, zdravia, šťastia, radosti, pokoja… nemajú ti čo ponúknuť… A zároveň nám hovorí: Urobte všetko, čo vám povie! A Ježiš aj pri našej slávnosti spĺňa Matkinu prosbu, premieňa naše nedostatočné dary na svoje telo a krv a podáva nám chlieb večného života a kalich večnej spásy, a tak nám zjavuje svoju slávu. Z tohto svadobného charakteru vyviera krása, dôstojnosť i rodinná dôvernosť našej bohoslužby.

V Kristovom tajomstve je uložený najhlbší zmysel kresťanského manželstva ako sviatostného znaku: má zjavovať vzájomnú lásku a vernosť Krista a Cirkvi, stále nový život Cirkvi, vyvierajúci z Kristovej lásky. Má to však jednu podmienku. Manželia nesmú Krista vyhnať z domu a majú prijať aj Máriu ako prostrednicu milostí potrebných pre svoj život…

Vidiecky lekár raz rozprával o istej pacientke, ktorú liečil. Jej manžel – farmár, bol typom tvrdého chlapa, ktorý len málokedy dával najavo svoje city. Žene prasklo slepé črevo, a tak bola ihneď prevezená do najbližšej nemocnice. Napriek všetkej lekárskej pomoci sa jej stav zhoršoval. Lekár sa ju pokúšal povzbudiť: Myslím si, že by ste mali skúsiť byť silná… taká, akým je váš manžel. Odpovedala: John je taký silný, že nepotrebuje nikoho. V tú noc lekár povedal farmárovi, že si myslí, že jeho žena nemá chuť ďalej žiť, že nemá chuť bojovať. Farmár povedal: Bude jej lepšie… Pomôže ďalšia transfúzia? Farmárova krv mohla byť podaná jeho manželke, a tak sa všetko rýchlo pripravilo na priamu transfúziu. Keď si John ľahol na vedľajšie lôžko a jeho krv začala prúdiť do manželkiných žíl, povedal jej: Pomôžem ti, aby ti bolo lepšie… Prečo? spýtala sa so zatvorenými očami. Pretože ťa potrebujem, odpovedal. Nastala chvíľa ticha. Potom sa jej pulz zrýchlil, otvorila oči a pomaly otočila hlavu k manželovi: Nikdy predtým si mi to nepovedal… Keď lekár neskôr rozprával o tejto udalosti, poznamenal: Nebola to transfúzia krvi, ktorá vrátila ženu naspäť do života, ale boli to slová jej manžela: Potrebujem ťa!

Milí manželia a rodičia, uvedomte si, že ak túžite po šťastí a láske, musíte vždy povedať opravdivému šťastiu a láske: Bože, potrebujeme ťa!