V každodennom živote sa stretávame s javom, že niekto sa robí veľkým a významným a má pocit, že je nenahraditeľný. Povyšuje sa nad iných, necháva sa zdraviť a čaká, až mu iní prejavia úctu. Buďme však úprimní, že trocha tohto povýšenectva je aj v každom z nás. Pritom zabúdame, že významní ľudia nepotrebujú o sebe hovoriť, lebo za nich to povedia iní.

V evanjeliu dnešnej nedele nám nebeský Otec hovorí o veľkosti svojho Syna udalosťou, ktorú voláme Premenenie Pána.

Aby sme jej lepšie porozumeli, treba sa trocha pozrieť do histórie židovského národa. Tam čítame, že pre národ bol najväčšou osobnosťou, otcom a vodcom národa Mojžiš, ktorý na Boží rozkaz vyviedol národ z egyptského otroctva a priviedol ho až k hraniciam zasľúbenej zeme. Mojžiš vystúpil na horu Sinaj, aby tam prijal Božie prikázania a vyhlásil zmluvu medzi národom a Bohom, v tom zmysle, že ľud sa zaväzuje plniť Božie prikázania a Boh ich za to bude požehnávať a ochraňovať.

Eliáš bol zasa najväčším židovským prorokom, lebo vieru, ktorú národ prijal od Mojžiša, stratil a práve Eliáš im ju zachránil. Bolo to opäť na hore, ktorá sa volala Karmel. Keď už tri a pol roka nepršalo, navrhol kráľovi Achabovi, aby na horu zvolal ľud, a aj pohanských kňazov boha Bála. Prišlo ich 450 a Eliáš bol proti nim sám. Dal postaviť dva oltáre a navrhol, aby každý vzýval svojho boha a ktorý vyslyší prosby, bude pravým v Izraeli. Boh Izraela vyslyšal Eliáša a všetci prítomní uznali, že on je ich Boh, a tak Eliáš im zachránil vieru, kvôli čomu ho považovali za najväčšieho proroka.

Eliáš a Mojžiš – tieto dve, v očiach ľudu najväčšie osobnosti – zjavili sa na hore Tábor pri Ježišovi a rozprávali sa s ním. Keby sa už nič iné nestalo, apoštoli by vedeli, že Ježiš je väčší ako Mojžiš a Eliáš. Lenže Boh chcel o svojom Synovi zjaviť čosi viac. Apoštoli videli oblak, ktorý v Písme vždy znamenal Božiu prítomnosť a naznačoval, že človek Boha nikdy nemôže vidieť telesným zrakom. Oblak v tomto prípade tiež naznačuje, že pri premenení Ježiša je prítomný Otec a prihovára sa všetkým prítomným: Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho! V tej chvíli apoštolom bolo všetko jasné: Ježiš Kristus je Boží Syn!

Na tejto udalosti je ešte čosi veľmi zaujímavé a poučné. Ježiš, ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. Iste si spomíname aj na udalosť zo starého zákona, keď sa Mojžiš vybral na horu Sinaj a rozprával sa s Bohom, tvár mu tiež žiarila. Svätopisec to opisuje takto: Keď Mojžiš skončil rozhovor s ľudom, dal si na tvár závoj. A kedykoľvek Mojžiš predstúpil pred Pána, aby s ním hovoril, závoj odkladal, kým sa nevrátil späť. A keď vyšiel, oznamoval Izraelitom, čo mal prikázané. Izraeliti zakaždým videli Mojžišovu tvár a Mojžišovi tvár žiarila. A Mojžiš si dával závoj na tvár, kým nevošiel, aby sa s ním rozprával. Z týchto príbehov vyplýva, že každý, kto prichádza do kontaktu s Bohom, vyžaruje svetlo Božej slávy. Spomeňme si, keď sa v roku 1858 zjavila v Lurdoch Panna Mária Bernadete, nikto z ľudí ju nevidel, ale všetci videli, ako sa tvár dievčaťa rozžiarila tajomným svetlom, ktoré sa po zjavení z jej tváre stratilo. Podobné prípady môžeme vnímať aj u iných svätcov, napríklad Dominika alebo matky Terezy, u ktorej je toto svetlo zachytené aj kamerou… Z toho sa dá tiež pochopiť, prečo umelci okolo hláv svätcov maľovali svätožiaru. Dôvodom bola skúsenosť s tajomným svetlom, ktoré vyžaruje z tých, ktorí prišli do kontaktu s Božím svetom.

Nemusíme ale chodiť do sveta kanonizovaných svätcov, lebo Krista vyžaruje každý, kto sa dokonale usiluje žiť svoju vieru. Potvrdzuje to aj istý muž, ktorý sa vrátil z nemocnice, v ktorej slúžia rehoľné sestry. On sa takto vyznal: Videl som tam Krista, hoci tam bolo toľko utrpenia. Bola tam jedna vzácna bytosť, rehoľná sestra, ktorej starostlivé ruky nás na oddelení ošetrovali s takou nehou a z jej očí vyžarovala taká láskavosť a dobrota, že chorí hovorili: V tej žene je vidieť svetlo žiariacej Božej lásky…

Vôbec to nie je fráza, keď sa hovorí o radostných a usmievajúcich sa očiach dieťaťa, v ktorých môžeme vidieť záblesk neba. Tam, kde sa stretávajú oči matky s očami jej narodeného dieťaťa, tam sa dá vidieť tajomná žiara neba.

Opravdivá láska vždy premieňa, žiari svetlom, radosťou a slávou. Premenený Ježiš bol tak naplnený láskou, že apoštoli videli, ako láska z neho slávnostne vyžarovala. V Kristovi videli Boha. Aj my môžeme niečo vidieť z tajomného Božieho svetla. Ba čo viac, sme Bohom vyzvaní, aby sme sami vyžarovali Krista tomuto svetu.

Pouvažujme v dnešnú nedeľu, aká je moja modlitba, aké sú moje sväté omše, aká je moja príprava na prijatie sviatostí, aký je môj každodenný život… Konám toto všetko s úprimnou a hlbokou vierou? Vyžarujem Krista? Je vidieť, že mu patrím?