3. nedeľa "cez rok" – rok C
Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku, verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili. Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali. Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
Lk 1, 1- 4; 4, 14- 21
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Niekedy sa v našich kostoloch udejú slávnostné okamihy, na ktoré sa veľmi tešíme. Sú to napríklad hodové slávnosti, slávnosti posviacky chrámu, prvého svätého prijímania, birmovky… Vtedy kráčame s nadšením do chrámu a čakáme, aký príhovor bude mať kňaz alebo biskup, aká omša zaznie v podaní chrámového zboru…
Preto si dokážeme tiež živo predstaviť, s akým vzrušením kráčali obyvatelia Nazareta v sobotu do synagógy a cestou iste rozoberali návrat Ježiša, syna Márie a Jozefa, do rodného mesta. Toho Ježiša, čo verejne učí po mestách a osadách, robí divy a zázraky. V duchu uvažovali: Čo nám povie? Urobí zázrak aj doma?
Ježiš ich spočiatku nesklamal. Hovoril: Čo ste dlhé roky počúvali ako proroctvo, to sa stalo skutkom. Je tu Božie kráľovstvo. Otroci a zajatci nech sú prepustení na slobodu, slepým nech sa vráti zrak, chromí nech chodia a všetci nech sa radujú… Tieto slová prijali s nadšením a v duchu si hovorili: Nech len pritlačí tých darebákov! Nech boháčom zoberie majetky! Nech uzdravuje chorých a kriesi mŕtvych! Lenže keď povedal, že tieto slová sa dotýkajú každého jedného poslucháča, a teda každý sa má napraviť, prepustiť otrokov, zbaviť sa predsudkov, závisti, nenávisti a hnevu, už bolo po nadšení. Vyhnali ho z mesta.
Ježiš tieto slová však adresuje aj nám. Aj nám hovorí, že je tu Božie kráľovstvo a je čas, aby sa Písma naplnili aj na nás. A situácia sa presne opakuje. Tábor poslucháčov sa rozčesne, jedni sú proti jeho slovám, tvrdiac, že z Nazareta nie je nič dobré a oháňajú sa lepšími prorokmi, ktorí hlásajú to, čo chcú masy počuť. Druhá skupina, do ktorej snáď patríme aj my, sa nadchýna Ježišovými slovami, bije sa do pŕs a prehlasuje: Sme za Božie kráľovstvo, za slobodu, spravodlivosť, svornosť… Lenže Ježišovi to nestačí a začne na každého z nás, na mňa i teba, ukazovať prstom a hovoriť:
– ty buď spravodlivý a prestaň chcieť všade panovať…
– ty sa prestaň hádať so svojím partnerom…
– ty maj trpezlivosť s deťmi…
– ty sa neulievaj na úkor iných…
– ty nebuď sebecký, neohováraj, nepodozrievaj iných zo zla…
– ty neodmietaj spolupracovať s inými, ktorí sa ti javia byť menej dokonalí…
– ty sa nemrač, ale buď vľúdny, maj veselé srdce, zmier sa so svojím bratom, sestrou, susedom…
– ty naplň dnes na sebe Boží zákon!
Týmito slovami sa nám dnes Kristus prihovára. Ako zareagujeme? Vyženieme ho? Odvrátime sa od neho alebo ho pokorne prijmeme a budeme sa pridŕžať jeho rád?
Skončil sa Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Jednota však začína v každom z nás. Prvý krok k zjednoteniu kresťanov je jednota nás, katolíkov, jednota v tejto našej malej farskej cirkvi. Dokiaľ my budeme nesvorní, dokiaľ dvaja katolíci nedokážu žiť a spolupracovať, dotiaľ nie je Božie kráľovstvo v nás. Čo nám pomôže vytýkať druhým, akí sú a akých chýb sa dopúšťajú, pokiaľ sa my sami nebudeme usilovať byť dobrými a svätými?! To je jednoduchá a jasná reč Ježiša Krista: Kráľovstvo Božie je tu! Prijmite ho!
Všimnime si, ako sa začalo prebúdzať Božie kráľovstvo vo svätej Edite Steinovej, konvertitke zo židovstva. Vo Frankfurte stretla svoju priateľku. Rozhodli sa pozrieť si mesto. Najväčší dojem na ňu urobila katedrála. Čo jej utkvelo v mysli? Nie krása architektúry, sochárstva, obrazov, ale opustená žena, ktorá pohrúžená do modlitby kľačala v kostole. Pre Editu to bolo prvé zjavenie Boha, prítomného v katolíckych kostoloch. Neskôr o tom povedala: Pre mňa to bolo niečo úplne nové. Nikdy na to nezabudnem.
Pohrúžme sa aj my do modlitby, obráťme sa ku Kristovi a spoločne ho prosme: Pane, príď medzi nás a pomôž nám! Chceme prijať tvoje kráľovstvo, a nie sa iba zbytočne rozčuľovať a hnevať nad zlobou iných, ale sami sa chceme stávať lepšími a svätejšími.