Koľkokrát sa vám stalo, že ste boli v správnom čase na správnom mieste. Vtedy ste dostali, napríklad, niečo kúpiť v rámci výhodnej akcie, alebo ste sa stretli so známym človekom, alebo sa pri vás pristavil pán biskup… a vy ste si s radosťou povedali: Mám ja ale šťastie!

Táto veta oplývajúca radosťou a šťastím odznela aj v dnešnom evanjeliu. Vyslovuje ju Alžbeta, ktorú prichádza navštíviť jej príbuzná z Nazareta – Mária a v tej chvíli si uvedomí, že cez ňu vstupuje do jej domu aj Mesiáš, Vykupiteľ sveta. Preto nadšená vyhlási: Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?

Alžbeta mala plné právo byť šťastná, keď si uvedomila, kto ju prišiel navštíviť a akú námahu po ceste musela jej príbuzná podstúpiť. Alžbeta žila v hornatom Judsku v mestečku Ain Karim, ktoré je od Nazareta vzdialené asi 130 kilometrov. A keďže Mária šla peši, cesta jej trvala 4 – 5 dní. Evanjelista hovorí, že sa ponáhľala. Stále jej v ušiach zneli zvláštne slová, ktoré počula od anjela a hoci im dobre nerozumela, predsa im uverila. S týmto zážitkom sa potrebovala niekomu zdôveriť. Jozef by mu vôbec nerozumel a v susedách nenachádzala iste veľa dôvery, preto si vybrala Alžbetu. Návštevu využila aj ku konaniu dobra, veď jej príbuzná tiež čakala dieťa, a keďže už bola vo veku, tehotenstvo iste neznášala ľahko. Alžbeta si bola vedomá, že Mária je naplnená Božou prítomnosťou.

Táto skutočnosť je hlavnou myšlienkou dnešnej nedele, ktorú slávime tesne pred Štedrým dňom a vyzýva nás, aby sme aj my zahoreli túžbou byť naplnení Bohom. Čo k tomu potrebujeme?

V prvom rade je treba odmietnuť v srdci hriechy a všetko zlo. Pred dvomi týždňami sme si jasne povedali, že tu neobstojí tvrdenie, že nič som neukradol, nikoho som nezabil, teda niet sa ani z čoho spovedať. Každý z nás má v srdci veľa zbytočností a hriechov. Len si doznajme, kto z nás sa neprevinil proti Desatoru, Pätoru, láske k Bohu a k blížnym? Kto z nás netrpí pýchou, lenivosťou, závisťou, hnevom, lakomstvom…? Zbaviť sa tohto zla nám pomáha úprimná ľútosť a sviatosť zmierenia. Treba tu však častokrát premôcť strach, ľahostajnosť, ľudské ohľady, lenivosť… K tomuto kroku nás povzbudzuje aj svätý Pavol, keď Korinťanom píše: Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Veď bol obetovaný náš veľkonočný baránok, Kristus. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.

Druhý krok po vyčistení srdca od hriechov je urobiť v ňom miesto Bohu. Stane sa tak vtedy, ak bude preniknuté láskou k nemu. Láska k Bohu nám zabráni vracať sa k starým hriechom a náruživostiam a potom žiť život milý Bohu. Musíme ale počítať s tým, že to vôbec nie je jednoduché, lebo diabol nám bude ponúkať niečo úplne iné, sľubovať príjemné veci, alebo sa aj vyhrážať, ale my musíme zostať pevní. V tomto boji nás opäť povzbudzuje apoštol Pavol: Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Preto je nevyhnutné, aby sme pravidelnou svätou spoveďou bojovali proti hriechu a nedovolili diablovi, aby nás odlúčil od nášho Pána.

Mária bola preto plná Boha, lebo z celej svojej bytosti a z celej svojej sily nenávidela hriech, odmietala ho a vo svojom srdci mala miesto iba pre Pána. Spytujme si pri pohľade na Božiu Matku svedomie a pýtajme sa: Kto alebo čo má v mojom srdci miesto? Kto alebo čo je v rebríčku mojich životných hodnôt najvyššie? Je to Boh? Môžem o sebe povedať, že som naplnený Bohom?

Svätí Félix a Adaukt sa spomínajú v jednej z básní pápeža Damaza (366 – 384). Píše, že kňaz Vero ozdobil ich hroby. Pochovaní sú v katakombách svätej Domitilly v Ríme. Boli umučení, pravdepodobne, za Diokleciánovho prenasledovania. O ich smrti sa rozpráva udalosť, že keď Félixa, ktorý bol rímskym kňazom, viedli na popravisko a jeho cesta na smrť bola dôstojným pochodom, pri pohľade naňho neznámy človek zvolal: Aj ja som kresťan! Félix žiaril šťastím a nebolo na ňom vidieť strach, zúfalstvo či nenávisť. Odpoveďou na slová tohto neznámeho bolo, že ho priviazali ku Félixovi a spolu popravili. Nik nepátral, kto to bol a odkiaľ. Kresťania mu dali meno Adauktus, čo znamená Pripútaný.

Aj my sa pripútajme k Bohu, naplňme sa ním a nedovoľme, aby našu dušu obsadil diabol. Bojujme proti zlu a dennodenne spoznávajme sladkosť Božej prítomnosti.