Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že je ťažké byť prorokom. Ľudia nemajú radi, keď im niekto hovorí niečo, čo neradi počujú, poprípade im vyčíta dajaké poklesky alebo ich napomína, aby zmenili svoj život.

Omnoho ťažšie je byť Božím prorokom, lebo sa pohybuje v jeho bezprostrednej blízkosti a je si vedomý, že Boh do neho vkladá úžasnú ťarchu svojho poslania. Starozákonní proroci to vystihli slovami: Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov. Preto ich Boh musel povzbudzovať: Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst! Pozri, postavil som ťa dnes nad národy a nad kráľovstvá, aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil. Božia blízkosť na jednej strane oblažuje, dodáva silu, potešenie…, ale na druhej strane aj nesmierne ťaží. Človek cíti zodpovednosť za dar proroctva, ktorý je zároveň poslaním a pociťuje ťarchu zodpovednosti za iných, ako napríklad vodič autobusu za pasažierov, ktorých vezie, alebo matka za deti, ktoré vychováva.

Je ťažké byť prorokom, lebo prorok sa dostáva do osobitnej blízkosti ľudí, zasahuje do ich sŕdc až na miesto, ktoré je citlivé na Boha a večnosť. Aká je zodpovednosť chirurga operujúceho srdce a rozhodujúceho o živote človeka, taká je aj zodpovednosť proroka, keď zasahuje do duchovného srdca a formuje jedinca pre večný život.

Veľkosť a ťarchu prorockého povolania, vidno aj v povolaní Jeremiáša: Pán prehovoril ku mne takto: Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil. A celkom zreteľne sa to prejavuje aj na jeho ohlasovaní a živote. Bol blízky Bohu aj ľuďom, preto je poslaný zasahovať do osudov ľudí ba celého národa. Bol pravým a pravdivým prorokom, kvôli čomu ho mnohí odmietali a prenasledovali. V dobe, keď krajina bola ohrozená, vyzýval vládcov aj ľud, aby nehľadali východisko v politických paktoch, ale aby sa srdcom obrátili k Bohu a tam hľadali pomoc a záchranu. Musel hovoriť ostré slová a tvrdé výstrahy proti kráľom Judey, jej kniežatám, proti kňazom aj ľudu krajiny. No oni nepočúvali, až prišiel pád Jeruzalema, babylonské zajatie a zánik kráľovstva. Jeremiáš vtedy plače nad Jeruzalemom a krajinou, ale zároveň zvyšku Izraela vlieva nádej na novú Pánovu zmluvu a na vznik nového kráľovstva. Pád časného kráľovstva prekonáva prorockou víziou nového, mesiášskeho kráľovstva. Takto sa napĺňa posledná veta z dnešného prvého čítania: Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja – hovorí Pán, aby som ťa vyslobodil. Po tom ako padol Jeruzalem v roku 587 ho judskí vzbúrenci odviedli do Egypta, kde ho ukameňovali. A hoci zomrel, neumlčali ho a on, ako predobraz Krista, so svojím proroctvom je stále živý a aktuálny.

Ježiš Kristus – Prorok, preberá celé veľké dedičstvo prorokov a završuje ho. Pred svojich rodákov predstupuje so slovami proroka a sám sa za neho označuje. Ako dávni proroci, aj on horel za Boží chrám, vyčistil ho od neporiadkov, karhal pokrytectvo a varovne zdvíhal prst: Beda vám! Ohlasoval blížiaci sa súd, ale aj vlastné utrpenie. Ak je prorok muž Boží, žijúci v blízkosti Boha aj ľudí, potom Ježiš je prorokom v tom najvlastnejšom slova zmysle. Ako človek je najbližšie k Bohu a ľuďom, svojím srdcom objíma božský aj ľudský život a preniká do Božích hĺbok, ale aj do záhybov ľudských sŕdc. A tu na zemi kvôli tomu aj zdieľa údel prorokov: je odmietaný, prenasledovaný a nakoniec umučený. Jeho slová hovoria za všetko: Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!

Ľud tiež videl v Kristovi najprv veľkého proroka. Tak ho prijímali a oslavovali zástupy: Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud. Keď videli jeho divy a zázraky, hovorili: Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet. Túto mienku ľudu oznámili aj apoštoli, keď sa ich pýtal, za koho ho pokladajú ľudia. Oni mu odpovedali: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.

Prorocký úrad žije v Cirkvi naďalej. V deň Turíc sa splnilo Joelovo proroctvo: Vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha. Boží ľud je prorocký, lebo žije v tesnej Božej blízkosti a má ohlasovať spásne Božie úmysly celému svetu.

K Božiemu ľudu patríme aj my. Naše proroctvo je ale nedokonalé, lebo sme poznačení dedičným hriechom, a preto iným odhalí iba čiastočku bohatstva, ktoré nám Kristus priniesol. Je našim poslaním, aby sme ľuďom odhaľovali Božie tajomstvá. Ak to budeme robiť s láskou, raz u Ježiša, vo večnosti, obsiahneme plnosť milosti a pravdy.

Robím tak? Som Božím prorokom v prostredí, v ktorom žijem? Nehanbím sa skôr za to, že mám byť ohlasovateľom Božích právd? Nevyhovuje mi skôr schovávať sa so svojou vierou, ako ju naplno žiť?

Skladateľka nábožných piesní Fanny Crosbyová zložila viac ako 6 000 piesní. Hoci ju choroba už ako šesťročnú pripravila o zrak, nikdy nezatrpkla. Raz na jej adresu jeden kazateľ súcitne poznamenal: Myslím si, že je veľká škoda, že vám Stvoriteľ nedožičil zrak, keď vám zoslal toľko iných darov. Pohotovo odpovedala: Viete, ak by som pri narodení mohla vysloviť jediné želanie, žiadala by som si, aby som sa narodila slepá! ‚Prečo?‘ spýtal sa šokovaný duchovný. Pretože, keď sa dostanem do neba, prvá tvár, na ktorú padne môj zrak, bude tvár môjho Spasiteľa! Fanny nebola nešťastná, že nevidela. Bola prorokom pre mnohých. Piesňami rozdávala lásku, radosť, nádej, pokoj a zachovala si svoj úprimný vzťah k Bohu.

Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.

Nech nás úryvok z 1. Pavlovho listu Korinťanom povzbudí k prorockej službe, aj keď nedokonalej, aby sme dokázali rozdávať lásku, radosť, nádej, pokoj a pritom si zachovať úprimný vzťah k Bohu, a ako odmenu raz vidieť jeho tvár…