Ako by ste reagovali, keby vás neznámy človek z ulice pozval k sebe domov s tým, že vám chce darovať svoje auto? Verili by ste mu? Asi nie. Možno máte skúsenosti s ľuďmi tohto typu, ktorí veľmi radi sľubujú hory-doly, ale keď príde na konkrétny skutok, tak úplne zlyhajú. A čo je horšie, niekedy sa doslova vysmejú či zneužijú vašu ľahkovernosť.

Po zistení týchto skutočností nás možno viac prekvapuje počínanie si Petra, ktorý ako skúsený, starý rybár, doslova vyrastajúci na mori, ktorý poznal hádam všetky druhy rýb a miesta ich výskytu, poslúchne Ježiša. Porušujúc všetky rybárske pravidlá, zatiahol na hlbinu a spustil sieť. On však nenaletel Ježišovým sľubom, lebo naozaj chytil množstvo rýb. Uveril, že Ježiš urobil zázrak, vďaka jeho pevnej a hlbokej viere.

Ako by sme však mohli posúdiť hlbokú vieru? Ako presvedčenie, že Boh jestvuje? Pozrime sa, ako ju chápal Thomas David Parks, svetoznámy biochemik, keď vyhlásil: Vidím poriadok a účelovosť všade okolo seba v anorganickom svete. Nemôžem pripustiť, že to vzniklo náhodným spojením atómov. Podľa mňa predpokladá táto plánovitosť inteligenciu, ktorú označujem menom Boh.

Táto forma viery je iste nádherná, ale nie je všetkým. Nám nestačí veriť, že Boh jestvuje, my musíme veriť, že v nás prebýva a vlieva nám svoj život. Boží život v nás je láska. Ak tá napĺňa naše srdce, vtedy oplývame hlbokou vierou. Povedzme si to aj naopak - hlboká viera musí vyústiť v lásku. Ak by sme to chceli znázorniť matematicky, tak by sme medzi slová viera a láska museli dať znamienko rovná sa. Priam geniálne túto rovnicu vyjadril sv. Pavol, ktorý v Prvom liste Korinťanom píše: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. Z týchto Pavlových slov chápeme, že ak nemáme dostatok lásky, nie sme dobrí kresťania katolíci?

Využime dnešnú nedeľu, aby sme sa zamysleli práve nad týmto problémom. Lebo, buďme úprimní, ako často používame v súvislosti s našou osobou výraz – dobrý katolík. Je toto tvrdenie pravdivé? Je v mojom srdci opravdivá láska alebo iba dajaká jej náhražka?

Svätý Otec Ján Pavol II. počas svojej druhej návštevy vo Francúzsku sa zastavil aj v Paral-le-Monial. V rozhovore s generálnym predstaveným jezuitov medzi iným povedal: Otče, je veľmi dôležité, aby dnešný svet pochopil, že kresťanská viera je náboženstvom lásky. Presne takto uvažovali aj otcovia Druhého vatikánskeho koncilu, keď v pastorálnej konštitúcií O Cirkvi v súčasnom svete (Gaudium et spes) vyhlasujú: Boh, ktorý sa stará otcovsky o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia.

Nech posolstvo Božieho slova dnešnej nedele nám naplní srdcia a utvrdí nás v istote, že pravý veriaci je ten, kto dokáže milovať. Iba ten môže o sebe povedať, že je hlboko veriaci. Preto zbúrajme v sebe všetky bariéry a nepriateľstvá, upodozrievania a výčitky, zloby a hnevy. Všetko zlo nech spáli naša láska…