Určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že pre človeka je jednou z najpodstatnejších starostí zaobstarať si bývanie. Preto sa neustále snažíme zlepšovať a skvalitňovať svoje životné prostredie. Veď si len spomeňme, koľko námahy treba vynaložiť pri stavbe domu alebo jeho zariaďovaní! Ale čo by človek neurobil pre dobré a zdravé bývanie! Ľudia bez domova sa bezcieľne túlajú po uliciach a hľadajú dajaké vhodné miesto, kde by na noc sklonili hlavu. A hoci mnohokrát za situáciu, v ktorej sa nachádzajú, sú sami zodpovední, budia v nás súcit.

Vôbec nás preto neprekvapí, keď aj Ježiš v dnešnom evanjeliu spomína bývanie: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo ja môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Ježiš nám sľubuje bývanie s Bohom v dome, ktorý je najkrajší, najsvetlejší, najteplejší, jednoducho naj…

Dom, v ktorom prebýva Boh, už aj pre starozákonného človeka spĺňal tie najdokonalejšie parametre. Vidíme to už za čias Mojžiša. Archa, v ktorej prebýval Boh, bola krásna, vznešená a vzácna schránka. Pri jej zhotovení Mojžiš nešetril zlatom, drahými kovmi ani vzácnym drevom. Šalamún, ktorý postavil Bohu prvý chrám, tiež nešetril zlatom, mramorom, drahými kameňmi a kovmi, lebo veril, že Boží dom musí byť najkrajšou stavbou na svete. Z jeho príkladu čerpali motív všetci neskorší stavitelia chrámov. Existuje na svete vôbec chrám, o ktorom by sa dalo povedať, že je škaredý? Či nie práve do chrámov chodia ľudia, aby povznášali svoj duchovný život a kochali sa aj krásou a zručnosťou starých majstrov? Nie sú vari chrámy úžasné skvosty umenia, na ktoré sú pyšné mnohé generácie, ktoré ich prezentujú, ako odkaz predkov? K pokladom ľudskej civilizácie patria aj naše slovenské drevené chrámy, z ktorých osem bolo v júli 2008 zaradených do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. A čo vôbec možno obdivovať na našich dedinách a mestách, ak nie práve kostol?

Z tohto rozprávania by nezainteresovaný divák mohol mať pocit, že iba chrám budovaný ľudskou rukou, je Božím domom. My však dobre vieme, že tomu konštatovaniu ešte čosi chýba. Bolo by naozaj málo, ak by sme Boha zatvorili iba do chrámov. Na túto skutočnosť reaguje apoštol Pavol, keď Korinťanom v 1. liste píše: Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? A hneď aj dodáva: Oslavujte teda Boha vo svojom tele. Z Pavlových slov vyplýva, že domovom Boha musí byť predovšetkým naše srdce. A kedy v ňom Boh prebýva? Odpoveď dáva sám Ježiš: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.

Vieme už teda, kedy v nás prebýva Boh? Keď ho dokážeme milovať a plniť jeho slová. Jedno bez druhého nemôže jestvovať. Keď niekoho milujeme, musíme rešpektovať a zachovávať aj jeho príkazy. A veľmi dobre vieme, aký je hlavný Boží príkaz: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Tu môžeme špekulovať, vymýšľať a premýšľať donekonečna, ale vždy nám vyjde jedno jediné – láska. Ak v našom, v mojom srdci bude láska, bude tam aj Boh.

Krásne to vystihol svätý Augustín: Márne hľadá niekto Boha v nebi, keď ho nenašiel v sebe. Aj keď je človek podľa tela nepatrný, je predsa nekonečne vznešený, keď v ňom prebýva Boh. A ďalej sa pýta: Prečo sa teda niektorí ľudia snažia zmenšovať sa? Prečo sa snažia, keď sú takí veľkí, žiť tak malicherne?

Keď sa pýtame detí: Kde je Pán Boh? čakáme, že ukážu prstom hore, k nebu. Učme ich však ukázať na srdce, lebo keď by mal byť Boh kdesi „hore“, bol by veľmi ďaleko. Ale to nie je pravda! On je blízko, úplne najbližšie, je vo mne aj v tebe. Sme živé svätostánky, čo nádherne vyzdvihol aj apoštol Pavol: Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme…; lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme…

Dovoľme, aby cez celý nasledujúci týždeň rezonovala v našich srdciach vzácna myšlienka: Prídeme k nemu a budeme u neho prebývať. Lebo pokračovanie Božieho života vo mne bude v nebi a bude trvať večne.