Ľudský život je vymedzený narodením a smrťou a človek si nemôže sám voliť ani jeden z týchto dní. Smrť však vo svojej nevyhnutnosti núti človeka premýšľať a táto skutočnosť ho často desí. Žijeme s pocitom, že nevieme ani dňa, ani hodiny…

Dnešné evanjelium nás vedie za hradby mesta Naim, kde oproti sebe kráčajú dva sprievody. Jeden ide z mesta, veľmi pomaly a je smutný, ako každý pohrebný sprievod. Smútok je o to väčší, lebo na nosidlách nesú mladého muža, jediného syna vdovy, ktorá stratila oporu, nádej a radosť v starobe. Druhý smeruje do mesta. Lukáš píše o veľkom zástupe, ktorý sprevádzal Ježiša, lebo prehlásil o sebe, že je život. Čo sa stane, ak sa na jednej ceste stretne smrť a život? K akému výboju príde, keď sa k sebe priblížia tieto dva protikladné póly?

Stretnutie prebehlo veľmi pokojne, lebo Ježiš súcitne pristúpil k matke a povedal jej jediné slovo: Neplač! Mŕtvemu synovi ich adresuje viacej: Mládenec, hovorím ti, vstaň! V tej chvíli život zvíťazil nad smrťou. Čím skľučujúcejšia bola bolesť matky nad smrťou syna, tým silnejšia je radosť, s ktorou ho živého objíma.

Táto príhoda je predobrazom ďaleko závažnejšej udalosti. Predstavme si pohrebný sprievod, ktorý ticho kráča z kalvárijskeho popraviska ku skalnému hrobu. Aj tam nesú mladého muža, sňatého z kríža s prebodnutým srdcom. Aj tam kráča matka, ktorá musela tri hodiny sledovať jeho dokonávanie na kríži. Máme právo sa domnievať, že Ježiš vo svojej vševedúcnosti toto jasne videl a pri pohľade na naimskú vdovu vedel, ako bude jeho matke, keď ho ona pôjde s hŕstkou verných pochovať. Ježiš sa však postaral aj o ňu, lebo aj ona prežila radosť zo živého Syna, ktorý premohol smrť a vstal z mŕtvych.

Keď už rozprávame o pohrebných sprievodoch, povedzme si ešte o jednom – o tom našom. Pokiaľ človek stojí nad hrobom svojich starých rodičov, smrť sa ho až tak veľmi netýka, a ani ju nevie celkom pochopiť a precítiť. Omnoho silnejšie sú chvíle, keď strojí nad hrobom rodičov. Ako letí čas a roky utekajú, pozoruje, že začínajú odchádzať jeho vrstovníci, spolužiaci, priatelia… a v ňom stále viac rezonuje otázka: Kedy príde rad aj na mňa? A mnohí z tu prítomných starších ľudí by iste mohli dosvedčiť, ako s pribúdajúcim vekom je pohľad do otvoreného hrobu stále viac a viac aktuálnejší. Vieme, že niet úniku a každý z nás sa na tej našej životnej ceste musí stretnúť so smrťou a keď na pohrebe plačeme, plačeme nielen nad mŕtvymi, ale aj nad naším vlastným údelom. Pri nás veriacich však stojí niekto, kto nám povie slovo plné útechy: Neplač! Dôležité je, aby sme nezabudli na dva sprievody pri naimskej bráne, a aby sme sa postavili do toho správneho.

Známy evanjelický farár a spisovateľ Wilhelm Busch často mladým ľuďom objasňoval skutočnosť smrti takto: Keď potrebujete opraviť topánky, nejdete k automechanikovi. Automechanici sú dobrí chlapci, ale topánkam nerozumejú. S topánkami idem k obuvníkovi. Rovnako pre žemľu pôjdem k pekárovi, pre mäso k mäsiarovi, keď ma hnevá vodovod, vyhľadám inštalatéra. Idem jednoducho k odborníkovi. Kam sa však obrátiť, keď chcem vedieť, čo bude po smrti? Nemali by sme sa v takej dôležitej otázke obrátiť na odborníka? Kto je tým odborníkom? Poznám len jedného. Je ním Boží Syn Ježiš Kristus. Prišiel z iného sveta a stal sa človekom. Zomrel na kríži, bol pochovaný, ale vstal z mŕtvych. Prišiel opäť medzi nás. Bol mŕtvy a zase žije. Preto sa vyzná v otázkach smrti a života. Môžeme sa pokojne na neho spoľahnúť vo viere: Kto verí vo mňa, i keby zomrel, bude žiť. Aj keby mi dnes dvadsať univerzitných profesorov dokazovalo, že smrťou všetko končí, povedal by som im: Mám rešpekt a obdiv pred vašimi vedomosťami, titulmi, ale v tejto veci nie ste odborníci. Ešte ste neprešli smrťou. Ale ja poznám jedného, ktorý ňou prešiel, kto tam bol, Ježiša. Ten je na to odborník, a ten to hovorí inak.

Pane, dovoľ mi ísť s tebou v tom veľkom zástupe veriacich, ktorých vedieš za hranice času. Keď pôjdem s tebou, pôjdem v znamení života. A až sa stane, že na tejto ceste stretnem vlastnú smrť, budeš to ty, kto ju odzbrojí a premôže svojím nekonečným životom. A vo chvíli, keď tento život a svet sa budú strácať a ja ich budem opúšťať, daj, prosím, aby som aj ja začul z tvojich úst tú najkrajšiu vetu: Vstaň, brat, sestra! Vstaň k večnému životu! Amen!