11. nedeľa „cez rok“ – rok C
Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
Lk 7, 36- 50
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vo svete žije veľa známych a slávnych žien, o ktorých sa rozpráva v rôznom prostredí. Spomeňme z tohto množstva aspoň dve: Indiru Gándhiovú a Matku Terezu z Kalkaty. Prvá sa stáva slávnou preto, lebo prekonala duchovné, morálne a sociálne ťažkosti indického národa, druhá preto, lebo sa venovala najúbohejším ľuďom a aspoň na sklonku ich života im dala pocítiť lásku a úctu. Dve ženy, dva typy, dve slávy… Zapísali sa do dejín a svet o nich hovorí.
K množstvu takýchto významných žien, o ktorých rozprával, rozpráva a bude rozprávať svet, básnici, maliari, psychológovia aj teológovia, bezpochyby patrí žena z dnešného evanjelia, ktorú mnohí vykladači Svätého písma nazývajú Máriou z Magdaly. Ježiš o nej povedal: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať toto evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.
Čo vlastne urobila? Zhrešila a veľmi zhrešila hriechom, ktorý bol vždy pokladaný za veľký morálny poklesok. Boží Syn sa pri nej pristavil a zastal sa jej, práve vtedy, keď ľudskí synovi zdvíhali ťažké kamene, aby ju popravili. Nekonečná čistota sa skláňa k morálnej nečistote. Ježiš Kristus stavia nekonečné milosrdenstvo a lásku, proti pýche tých, čo si mysleli a pred inými sa ukazovali ako nevinní a čistí.
Následne z vďačnosti urobila to, čo jej vyčítal farizej Šimon a nad čím sa tak veľmi pohoršoval. Ona, hriešnica, ktorá predávala lásku za peniaze, natierala Ježišovi nohy drahým olejom. Farizejom je dobré všetko, čím môžu zatracovať tých druhých. Zaslepení videli iba hriech a nechceli vidieť kajúce srdce a vyplakané oči. Ohŕňali nosy nad pachom cudzoložstva, ale nepáčil sa im ani voňavý olej, symbolizujúci prichádzajúcu milosť a očisťujúcu lásku. Tu môžeme vidieť priepastný rozdiel medzi hriešnicou a farizejom. Utkvelý Ježišov pohľad mu začal byť výčitkou, pri ktorej pocítil, že aj on sa zmieta vo vedomí svojich tajných hriechov, ktoré pred ľuďmi tak úspešne skrýval.
Ježiš vedel a videl, že táto žena, známa v meste ako hriešnica, úzkostlivo a s ustrašenými očami lipla na tom Neznámom, ktorý jej odpúšťa hriechy. Videl, že žena umiera viac hanbou za všetko, čo v živote porobila, ako strachom z ukameňovania a veľmi ľutuje, čo vykonala. Pán sa ani nepozeral tak na ňu, ako na tých, čo ju vyvliekli za mesto, lebo videli v nej iba zlo a pritom sa nezamysleli nad tým, čo ju v živote priviedlo na zlú cestu. Taký pohľad na ňu mal iba Kristus, lebo dobre vedel, že v živote človeka sú okamihy, keď prejavom najväčšej lásky, pomoci a odpúšťania, je nepozerať sa na človeka, neodsudzovať ho, nedvíhať kameň, ktorý by sme doň hodili.
Slabosť, príležitosť, náruživosť a márnivosť, urobili z Márie hriešnicu, pocit viny, hanby a slzy lásky, urobili z nej kajúcnicu. Volanie Kristovej pravdy, jeho milosť a jej ochota prijať vykúpenie, urobili z nej sväticu. Alabastrová nádoba voňavého oleja, slzy, ktorými máčala Ježišovi nohy a utierala ich vlasmi, jej bozky a objatia Kristových nôh, boli prejavy radosti, že jej duša bola očistená, česť obnovená a brány pekiel zostali pred ňou zatvorené.
Veľkosť hriešnice sa zvyšuje tým, že ukázala cestu, ktorou sa ide na Kalváriu. Najskôr kráčala pohodlnou cestou života, užívala si radovánky, a tak padala stále hlbšie a hlbšie do bahna, ktoré napokon sa malo stať jej hrobom. Mala však šťastie, že sa stretla s Ježišom a stačil iba jeden pohľad, niekoľko slov a ona sa chytila ruky, ktorú jej podával a obrátila svoj život iným smerom. Už to nebol zostup, ale výstup za Kristom, výstup na Kalváriu, kde počula tie nádherné slová adresované lotrovi, ale aj nám všetkým hriešnikom: Ešte dnes budeš so mnou v raji…
Ako je to s nami? So mnou? Iste nik neprotestuje proti tomu, že sa podobá Márii z Magdaly. Ale ako riešim svoje hriechy? Padám Pánovi k nohám a oplakávam ich, alebo sa cítim ako farizej sebestačný človek, ktorý nepotrebuje pokánia ani zohýbania kolien pred Bohom? Nezabúdajme však, že táto druhá cesta vedie z Kalvárie a smeruje do zatratenia. Nič iné, iba Božia milosť utišuje vášne, dáva pokoj a víťaznú silu, ktorá robí hrdinami aj nás, slabých a hriešnych ľudí.