Niektorí ľudia si veľmi potrpia na popularitu a robia všetko preto, aby sa o nich hovorilo, písalo, aby boli neustále na televíznej obrazovke alebo na internete. Týmto ľuďom vyhovujú škandály, ktoré by iným vadili a hanbili by sa za ne. Pre nich sú škandály možnosťou, ako na seba upozorniť a zviditeľniť sa.

Ježiš nestál o popularitu, čo jasne vysvitá aj z dnešného evanjelia. Keď Peter vyznal, za koho ho pokladajú apoštoli: Za Božieho Mesiáša, on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať. Zároveň sa dozvedel, čo všetko o ňom nahovoria ľudia, že je vraj Ján Krstiteľ, Eliáš, jeden z dávnych prorokov. Je však dosť možné, že mu povedali aj o iných názoroch ľudí, že je remeselník, tesárov syn, burič, svätec…

Od tých čias sa však veľa nezmenilo. Keď sa pred rokmi v Kumráne pri Mŕtvom mori našli rôzne papyrusy, vzplanula okolo Ježiša veľká diskusia. Niektorí novinári sa rozpísali, že je s ním koniec a vyjde najavo, že evanjeliá sú iba legendy. Dnes to už síce nikto netvrdí, ale zato sa robia rozličné pokusy, strhnúť Ježiša do úplne ľudskej roviny, zaradiť ho medzi zakladateľov náboženstiev alebo ho označiť za skrachovaného revolucionára.

Peter vyznal: Ty si Boží Mesiáš! a my sa v duchu môžeme pýtať, či vôbec domyslel v celom rozsahu to, čo povedal. Uvedomoval si, že Ježiš je splnením očakávania vyvoleného národa a celého ľudstva? Uvedomoval si, že je Vykupiteľom, jediným Záchrancom a Východiskom z každej núdze a beznádeje? Uvedomoval si, že Ježiša nemožno s nikým a ničím porovnávať?

Na tieto zvedavé otázky odpovedá Ježiš práve v dnešnom evanjeliu: Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych. Tu môžeme sledovať zaujímavú skutočnosť, že Ježiš sa iba raz odhodlal k osobnej propagande a síce predpoveďou o svojom najväčšom ponížení. Bola to však propaganda tak neuveriteľná a nečakaná, že apoštolom vyrazila dych. Uvedomili si, že byť Mesiášom, znamená trpieť. Kto predpovedá svoje utrpenie a vie mesiace dopredu, že bude zabitý, má možnosť tomu uniknúť. Ježiš to však berie na seba dobrovoľne.

Dvetisíc rokov hlása Cirkev takéhoto Mesiáša. Možno si ktosi povzdychne: Nie je beznádejné žiadať od dnešných ľudí, aby na základe dvetisíc rokov starých, vyblednutých faktov sa pevne pridŕžali Krista a nasledovali ho? Koľkí, najmä mladí ľudia, si vzdychnú: Ja by som Ježiša aj rád nasledoval, lebo bol dobrý človek, ktorý každému pomohol, ale keby žil dnes… Ako môžem kráčať za niekým, koho nevidím? Odpoveď môže byť dvojaká: záporne pokrútiť hlavou a povedať, že sa to nedá, alebo vo viere sa pred Ježišom skloniť, aj keď nedokážem všetko pochopiť a mnohým veciam nerozumiem. Ani apoštoli všetkému nerozumeli a nechápali, ale keď na Veľký piatok zažili šok, rozhodli sa svojho Pána definitívne nasledovať, čím sa stali víťazmi nad životom aj smrťou a podľa ich vzoru aj milióny veriacich na celom svete a po všetky generácie.

Buďme však úprimní, že nič pre nás nie je ťažšie, ako sa vo viere skloniť pred niečím, čo nevidíme a nechápeme. Kríž na Golgote stál pred dvetisíc rokmi, vzkrieseného Pána nik z nás nevidel, neexistujú fotografie ani video a nik nezachytil jeho hlas, napokon vystúpil do neba a príde na konci vekov. Lenže uvážme: neodhaľuje Ježiš svoju moc a silu práve vo svojej neviditeľnosti? On nemohol urobiť viac, ako to, že žil na zemi v určitom časovom úseku, dal v kríži a zmŕtvychvstaní zažiariť svojmu Božstvu, a potom odišiel zo sveta. Veriť znamená, že to, čo sa stalo v minulosti, zasahuje aj do prítomnosti, do môjho osobného života, a aj do celého sveta. My skôr cítime v sebe sklon zabývať sa definitívne na tomto svete, vtesnať sa do srdca milovanej osoby, zakladať si na svojich úspechoch a čo je mimo tohto sveta, nestojí nám za to, aby sme sa tým zapodievali. Veriť ale znamená pravý opak: neuspokojovať sa iba s tým, čo sme získali, ale pociťovať v sebe stály nepokoj, ktorý nás tiahne neprekonateľnou silou k tomu, ktorý je večný a neviditeľný – k Bohu.

Pouvažujme v dnešnú nedeľu nad tým, k čomu mňa ťahá moje srdce a aká je moja viera v Ježiša Krista. Je aj pre mňa, Božím Mesiášom? Je pre mňa svetlom sveta?

Slávny maliar Paul Gustave Doré (1821–1883) stratil počas cestovania po Európe svoj pas. Keď prišiel na hranice, vysvetlil situáciu colníkovi. Predstavil sa a dúfal, že kvôli jeho známemu menu mu dovolia prekročiť hranice. Colník však namietal. Povedal, že mnoho ľudí sa vydáva za niekoho iného, len aby prešli cez hranicu. Doré však trval na tom, že neklame. Dobre, povedal colník, môžeme to odskúšať… Podal mu hárok papiera a ceruzku a prikázal mu nakresliť roľníkov, ktorí pracovali na neďalekom poli. Doré mu za pár minút podal skicu. Jeho majstrovstvo potvrdilo jeho slovo.

My by sme mali rovnako dokázať „pravosť svojho mena“ skutkami svojho života. Inšpiráciou nám má byť Kristus, Boží Mesiáš. A hoci ho nevidíme svojím telesným zrakom, denno-denne vidíme stovky tých, cez ktorých mu môžeme poslúžiť. A to je opravdivá viera.