Staršia generácia veriacich spomína na staré „zlaté časy“, kedy sa konali sprievody vzkriesenia na Veľkú noc, ktoré by sa niekedy mohli nazvať jarnou prehliadkou módy, Božie Telo s dychovkou, keď vedľa baldachýnu kráčali hasiči, družičky a ľudí bolo ako maku. Alebo spomínajú na slávne púte s kolotočmi, stánkami, cukrovou vatou, dobrým pivom... a bol aj plný kostol. Mnohí sú presvedčení, že v tých časoch bola radosť vyznávať vieru.

Keby sme však takto chápali kresťanstvo, vtedy by sme sa v podstate v ničom nelíšili od židokresťanov, ktorých kritizuje apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní. Lebo aj Galaťania sa radi chválili vonkajším leskom, pričom zabúdali na podstatu viery. Každému chceli napríklad nanútiť obriezku, ako viditeľný znak zmluvy, ktorú uzavrel Boh s Abrahámom, a teda aj s celým národom. Proti týmto názorom sa postavil aj bývalý fanatický farizej Šavol, ktorý teraz, ako Pavol, prehlasuje: Lebo ani obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie. A dodáva: Bratia, ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. Pavol veľmi dobre vedel, čo hovorí, lebo kríž v tých časoch bol opovrhovaným a hrozným nástrojom umučenia zločincov a otrokov. Vyžadovalo sa veľa pevnej viery a odvahy od toho, kto sa chcel hlásiť ku krížu. A aby veriaci prišiel až k tomuto štádiu poznania, musel najskôr pochopiť tajomstvo kríža.

Kríž, sebazaprenie, viera, náboženstvo... nielen vtedy, ale aj dnes, sú znamením, ktoré mnohí nechápu, posmievajú sa mu a protivia sa mu. Pre Kristov kríž aj dnes musí nejeden veriaci znášať výsmech a útrapy.

Vypočujme si príbeh mladého lekára, ktorý ako chlapec chodieval do kostola, na náboženstvo, aj miništroval. Mnohí spolužiaci ho preto nazývali tmárom a on im to nemohol chlapčensky splatiť – bitkou. Preto vždy utiekol domov a tam si „lízal rany“. Žaloval sa matke a vždy zakončil tým, že nebude chodiť na náboženstvo ani miništrovať. Jeho mama však bola múdra žena, preto ho raz zobrala do izby, ukázala na kríž a povedala: Čo myslíš, koľko rán dostal Pán Ježiš pri bičovaní? Ani keď zomieral nedali mu pokoj. A čo on urobil? Modlil sa za tých, čo sa mu posmievali a prosil Otca, aby im odpustil. A to isté kázal aj nám – odpúšťať nepriateľom. Bola by to od teba zbabelosť, keby si sa bál dajakého pokrikovania. Ukáž im, že nie si tmár, ale najlepší žiak v triede. A lekár pokračoval: Zobral som si slová matky k srdcu a skutočne som sa stal najlepším žiakom. Už mi nevadilo, že som chodil do kostola, na náboženstvo, miništrovať... Dnes som lekárom a tí, čo sa mi posmievali, prichádzajú ku mne, aby som im pomohol…

Svätý Pavol bol tiež hrdý na kríž, na to, čo musel vystáť pre Krista. Tiež bol palicovaný, bičovaný, kameňovaný, stroskotal na mori. V časoch, kedy sa otrokom vypaľovalo na telo znamenie, aj on prehlasoval, že na svojom tele nosí Ježišove znaky. Kríž sa mu stal chválou, nástrojom vykúpenia, obety a lásky. On, na svoju dobu vysoko vzdelaný, nič nedbá na tých, ktorí sa mu posmievajú a priznáva, že neexistuje sila, ktorá by ho mohla odtrhnúť od Ježišovej lásky.

Čo znamená kríž pre mňa? Dnes je móda nosiť kríže ako doplnok k oblečeniu či mať ho zavesený za spätným zrkadlom v aute. Lenže mnohí, ktorí kríž vnímajú ako módny doplnok, vôbec neveria v toho, ktorý je na ňom zavesený. Ako je to s mojou vierou v ukrižovaného Krista?

My, čo sme prítomní na tejto svätej omši, nepatríme medzi tých, ktorí o Ježišovi nič nepočuli. Nám sa hlása Božie slovo, my vieme, čo pre nás znamená kríž. Musíme však prosiť, aby sme ku krížu mali lásku apoštola Pavla. A to nielen ku Kristovmu krížu, ale aj k našim každodenným krížom, ktoré nosíme.