Kontakt
15. nedeľa „cez rok“ – rok C
Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: „Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.“ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“
Lk 10, 25- 37
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste mi dáte za pravdu, že je veľmi nepríjemné, keď sa v domácnosti niečo pokazí a ešte je nepríjemnejšie, keď to nik z domácich nedokáže opraviť. Preto netrpezlivo očakávame opravára, aby poruchu odstránil. Skôr však, ako povie „hotovo“, musí urobiť skúšku, či sa oprava podarila.
Aj v Ježišovom podobenstve, ktoré odznelo v dnešnom evanjeliu, je reč o skúške z ľudskosti. Až vtedy dobre dopadne, ak si vybudujeme správny postoj k ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Čo to znamená? Ak človek neodmietne pomoc druhému, môže povedať o sebe, že je ľudský.
Ako ste si iste všimli, v podobenstve vystupujú traja ľudia. Všetci si všimli ležať pri ceste raneného človeka, ale dvaja z nich sa pri ňom ani nezastavili. Boli to kňaz a levita. My sa môžeme už iba domnievať, prečo tak konali. Možno sa ponáhľali, alebo si mysleli, že ranený je pohan a tomu netreba pomôcť, alebo, že keď sa ho dotknú, poškvrnia sa a zostanú duchovne nečistí. Nech ich už však k tomu viedli akékoľvek dôvody, jedno je isté, že sa nezachovali ani ako ľudia, ani ako veriaci v Boha. Súcit s úbožiakom prejavil cudzinec zo Samárie, a to až taký veľký, že okrem ošetrenia chorého a jeho prevezenia do hostinca, dal hostinskému peniaze, aby sa oň staral a ubezpečil ho, že ak ho ošetrovanie bude stáť viac, na spiatočnej ceste mu všetko vyrovná.
Z tohto podobenstva jasne vyplýva, že Ježiš považuje pomoc blížnemu za jednu z najdôležitejších podmienok dosiahnutia nebeského kráľovstva. Podobenstvo totiž vzniklo ako odpoveď na otázku, ktorú mu adresoval znalec Zákona: Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života? Po ukončení podobenstva mu jasne a jednoznačne povedal: Choď a rob aj ty podobne!
Podobenstvo je aj veľkým poučením pre nás, ktorí môžeme veľkosť života vnímať v rozličných aktivitách. Ježiš však hovorí, že človek je skutočne veľký až vtedy, keď sa snaží pomáhať trpiacim. Je to práve bolesť iných, ktorá nás volá, aby sme v sebe oživili skryté sily obetavej lásky.
Tak to dokázal aj objaviteľ inzulínu Frederick Banting. Ako malý chlapec žil na farme v Kanade a hrával sa so spolužiačkou, ktorá neskôr ochorela a napokon chorobe aj podľahla. Lekári hovorili, že mala cukor v krvi. Frederick veľmi bolestne prežíval jej smrť a keď sa stal lekárom, zaumienil si, že sa bude venovať najmä ľuďom chorým na cukrovku. Po rokoch výskumu, podarilo sa mu objaviť inzulín. Čo ho k tomu viedlo? Utrpenie a napokon aj smrť spolužiačky, na ktorú nezabudol a mal ju rád. Bola to láska k blížnemu, ktorá v ňom oživila skryté sily obetavej lásky.
Aj náš život sprevádza utrpenie blížnych a my ho môžeme využiť na konanie malých alebo veľkých skutkov milosrdenstva. Práve pri utrpení iných, odkrýva sa nám naša malosť alebo veľkosť. Ježiš jasne hovorí, že nestačí iba utrpenie vidieť, poprípade trpiaceho poľutovať, ale my musíme k nemu zaujať postoj. Niekedy je nutné, napríklad, aj zmeniť plány, lebo utrpenie blížnych odsúva všetko ostatné na „vedľajšiu koľaj“ a my sa musíme venovať najmä im.
Je však tomu tak? Spomeňme si teraz na našich rodičov, starých rodičov či príbuzných. Navštevujem ich? Pomáham im v ich starobe a chorobe? Nesťažujú sa, že ako je rok dlhý, tak ich nik nenavštívi a nik o nich nemá záujem? Nesťažujú sa, že deti prídu iba vtedy, keď potrebujú niečo z úrody, poprípade zo zabíjačky, alebo keď treba povarovať vnukov?
Nezabudnime, že pomáhať trpiacim je nielen postoj srdca, ale aj postoj našej viery. Ježiš učil, že kto pomáha trpiacim, pomáha jemu samému.
Tento zážitok zakúsil aj svätý František ešte na začiatku svojho obrátenia. Stretol malomocného človeka, ktorého vredy boli tak odporné, že mal sto chutí od neho utiecť. V tej chvíli však pochopil, že boj za Krista začína víťazstvom nad vlastným ja. Zosadol z koňa, malomocného objal a pobozkal. Keď si znova sadol na koňa a obrátil sa, aby sa s malomocným rozlúčil, už tam nebol. Vtedy pochopil, že objal a pobozkal samotného Krista.
Všetci túžime po tom, aby raz, keď opustíme tento svet, čosi tu po nás aj zostalo. Možno to bude dom, záhrada, vkladné knižky, umelecké diela… Ale ak po nás nezostanú ľudia, ktorí boli povzbudení našou obetavou láskou, a ktorí budú pokračovať v našom odkaze, veľa sme toho nezanechali. V Ježišových očiach takmer nič.
Nájdime si aj v tomto týždni čas na tých, ktorí trpia a ktorým dobre padne, keď ich navštívime a spolu s nimi budeme zdieľať ich bolesť a utrpenie.
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
