V dejinách ľudstva existovalo mnoho konfliktov, prevratov, revolúcii, ale aj pokrokových hnutí, smerov, prúdov, ktoré zachvátili mysle jednotlivcov, a aj celých národov. Ktosi zapálil iskru myšlienky, ktorá sa postupne roznietila a spôsobila prevrat v umení, v prírodných vedách, v ideológiách… Mnohé z týchto ohňov už dávno vyhasli, ale sú aj také, ktoré prežívajú dlhé roky, ba stáročia.

Ako je to s Ježišovým ohňom? Dnešné evanjelium nám dáva odpoveď: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!

O akom ohni hovorí Ježiš? Nie je to ideológia ani svetonázor, ani prevratný objav vo vede alebo v technike. Nie je to ani myšlienka, ktorá rezonovala vo svete niekoľko rokov a potom upadla do zabudnutia. Oheň, ktorý Ježiš spomína, je symbol Ducha Svätého. Jeho poslaním bolo priniesť očisťujúci a obnovujúci oheň Ducha Svätého. Prv, ako tento oheň vzbĺkol, mal byť Ježiš pokrstený. Krstom rozumieme jeho utrpenie a smrť, krst vlastnou krvou na Golgote. Až potom oheň vzbĺkol. Len si spomeňme na Emauzských učeníkov, ktorí nadšene vyznávajú: Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma? Alebo v deň Turíc, keď Peter otvoril dvere Večeradla a zhromaždeným masám zvestoval zmŕtvychvstalého Krista. Tu môžeme smelo hovoriť o revolúcii Ducha Svätého.

Táto revolúcia neustále prebieha. Duch Svätý zapaľuje prvú iskru viery vo chvíli krstu. On je tým očisťujúcim ohňom vo sviatosti zmierenia, životodarným ohňom pri eucharistickej hostine, aj ohňom dodávajúcim energiu do života pri sviatosti birmovania. A tak Ježišova revolúcia, revolúcia Ducha Svätého, stavia každého človeka pred prvé rozhodnutie: za alebo proti. Každý sa musí sám rozhodnúť či zapáli svoje srdce ohňom Ducha Svätého alebo ho v sebe uhasí. Tieto rozhodnutia môžu byť veľmi bolestné, a to až tak, že postavia otca proti synovi, matku proti dcére, nevestu proti svokre.

Smelo môžeme povedať, že príchodom Ježiša na tento svet nastal pre ľudí čas rozhodovania. V prvotnej Cirkvi sa častokrát syn rozhodol inak, ako jeho pohanský otec. Dnes je tomu skôr naopak, kým otec zostal zapálený Duchom Svätým, syn sa pridal k pohanom. Matka, ktorá denne kľačí v kostole a modlí sa ruženec, dcéra takýto štýl života odmietla. Presťahovala sa do mesta, kde žije v cudzoložstve, deti nemá pokrstené a Boh a náboženstvo pre ňu nič neznamená. Alebo rodičia zľahostajneli vo viere a nemajú preto čo dať svojim deťom. A my sa pohoršujeme, že deti nemajú žiadny vzťah k Bohu, pričom sme zabudli, že v náboženskej výchove zlyhali práve ich rodičia, ale aj starí rodičia.

Oheň Ducha Svätého sa však nedá uhasiť, hoci počasie nášho života býva niekedy veľmi sychravé. On neustále zapaľuje a my, chvála Bohu, máme vždy ľudí, ktorí žiadajú o krst, túžia sa pripraviť na prvú svätú spoveď a prijímanie, túžia žiť v kresťanskom manželstve, túžia stáť pri Pánovom oltári ako jeho kňazi, alebo mu zasvätiť život v samote, ako rehoľníci. Častokrát sa vtedy syn alebo dcéra postaví proti otcovi alebo matke. Tu sa opakuje situácia z prvotnej Cirkvi, rodičia zostávajú odvrátení od Boha a deti sa stávajú hlboko veriacimi ľuďmi.

Ako je tomu v našej rodine? Zapálil nás Ježišov oheň? Alebo rozdelil? Na ktorej strane stojím ja?

Za povšimnutie v tejto súvislosti stojí príklad istého doktora, univerzitného profesora a znalca modernej fyziky. Aj on bol nevercom, ale raz pri akejsi starej šope objavil Sväté písmo. Zmocnil sa ho strach, lebo v jeho prostredí sa tvrdilo, že náboženstvo je škodlivé a hlásanie evanjelia je zločin. Aj napriek tomu ho začal čítať. Spočiatku všetko odmietal, ale na druhej strane pociťoval, ako ho Kristova náuka priťahuje. Po troche začínal veriť v Boha a v jeho srdci sa začal zapaľovať Ježišov oheň. V jeho rodine sa to však stretlo s hlbokým nepochopením, a zašlo to až tak ďaleko, že ho rodičia udali štátnym orgánom. Podarilo sa mu vycestovať do Kanady na služobnú cestu, odkiaľ sa už domov nevrátil. Tam požiadal o prijatie krstu a vydával svedectvo, že je šťastným kresťanom.

My si nedokážeme predstaviť život bez ohňa, ale nemali by sme si ho vedieť predstaviť ani bez ohňa Ducha Svätého. Lebo bez jeho ohňa by bol prázdny, nenaplnený a úbohý. Keď si to uvedomujeme, pochopíme, ako oheň Ducha veľmi potrebujeme, lebo je to oheň nového života, jediná nádej zeme.

Nezabudnime počas budúceho týždňa do našich modlitieb vložiť aj nasledujúcu prosbu: Duchu Svätý, naplň nás ohňom svojej Božskej lásky, aby sme sa vždy dokázali postaviť na tú správnu stranu, na stranu Krista.