Žijeme v čase, ktorý v ľudských dejinách nemá obdobu. Prečo? Predovšetkým preto, že poznanie ľudstva a jeho pokrok v oblasti vedy a techniky posunul hranice ľudských možností až do vesmíru. Denne sme ale aj svedkami rôznych úvah, ktoré sa zamýšľajú nad problémami ľudstva a mnohí sa pýtajú, či sa budú dať využiť na život vesmírne priestory, či sa podarí vyriešiť energetické problémy, či bude dosť potravy pre ľudí, či je možné zabrániť znečisťovaniu životného prostredia…

Z toho vidíme, že ľudstvo má veľa starostí a problémov, ale jedna starosť mu akosi uniká. Kto z ľudí sa tak angažovane stará o večnú spásu? Kto sa pýta či a ako sa môže zachrániť pre večný život? Buďme úprimní, že aj my, veriaci, zatláčame tieto otázky do úzadia a častokrát žijeme tak, akoby sme mali tu zostať naveky.

Jeden starý kňaz si zaspomínal na svoje kaplánske roky, ako susedia ho pozvali zaopatriť starého, ťažko chorého muža. Jeho manželka, ktorá mu bola vekovo blízka, keď otvorila dvere kňazovi povedala: No, ako myslíte, pán kaplán. Keď veríte, že po smrti niečo je, tak mu poslúžte. Kňaz hovorí, že táto veta ním hlboko otriasla a uvedomil si, že je mnoho ľudí, ktorí ani v tých najvážnejších situáciách nemyslia na večnosť. A napokon si povzdychol a skonštatoval: Asi o týchto otázkach málo hovoríme…

Ochrana životného prostredia, ochrana pred atómovým žiarením, odstránenie škodlivých splodín, ozónová diera…, to všetko sú problémy, ktoré ľudstvo rieši, lebo chce prežiť. Ale otázka spásy, večného života…, nemali by tiež byť otázkami skutočného prežitia? Túto tému niekto predložil aj Ježišovi: Pane, je málo tých, čo budú spasení? Aj keď by niektorí mohli namietať, že prečo onen človek bol taký zvedavý, predsa položil otázku, ktorá by pre každého mala byť najdôležitejšou v jeho živote. Aj my by sme sa mali pýtať: Ako ja dopadnem pred večným Sudcom? Čo robím preto, aby ma postavil medzi vyvolených? Ako by oznámkoval môj doteraz prežitý život? Skutky, ktoré konám sú hodné večnej odmeny?

Buďme úprimní. Koľko zbytočných starostí zaťažuje náš život? Koľko malicherností nás zbytočne zamestnáva? Ježiš nás ale upokojuje: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy malo verní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?“ alebo: „Čo budeme piť?“ alebo: „Čo si oblečieme?“! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.

Starajme sa teda o to, ako vojsť do večného života. Ježiš v tejto súvislosti spomína tesnú bránu. Mnohí sa snažili cez ňu vstúpiť, ale prehliadli jej tesnosť. Netrafili sa do nej. Ich životná cesta vyústila kdesi inde, ako očakávali a niektorí si ju aj definitívne zatvorili. Pred ňou sa odohrávajú tragikomické drámy. Nik nechce zostať vonku, a preto sa búchaním domáha vstupu. Ale odpoveď bude veľmi tvrdá: Nepoznám vás! A potom začína lamentovanie: Pane, my sme s tebou jedli a pili, na našich uliciach si učil. Ty nás nepoznáš? Veď to sme my, čo sme sedávali v kostole, zachovávali cirkevné prikázania, aj raz do roka sme sa spovedali… A opäť zaznie rovnaká odpoveď: Nepoznám vás!

Možno sa nám zdá Pánovo správanie príliš tvrdé, lebo sám hovorí, že nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôt nezahasí, volá všetkých, čo sú unavení bremenami života, je ochotný hľadať stratenú ovcu… a zrazu také odmietnutie! Ale kto môže tvrdiť, že práve títo stojaci pred zatvorenými dverami, nie sú tí, ktorých Ježiš dlhé roky hľadal. Ich starosti o pozemské veci a maximálne užívanie sveta však vytvorili nepriehľadnú a zvukom nepriepustnú bariéru. Boh každému človekovi poskytuje šancu, ale jej možnosť končí hranicou smrti. Ľudský život, aj keď proti večnosti nie je ničím, predsa má v skutočnosti tisíce a tisíce možností sa rozhodovať. Problém je iba jeden – ako človek využije tieto možnosti, kde bude ťažisko jeho starostí, tam nájde aj konečný cieľ svojej cesty. Ak sa bude koncentrovať na svoju spásu, tak cesta jeho života bezpečne vyústi do tesnej brány To má byť tá najdôležitejšia starosť nášho pozemského života.

Je to aj moja najdôležitejšia starosť? Nezabúdam pri každodenných starostiach na večnosť? Nehľadám skôr širokú a pohodlnú bránu, cez ktorú by som vstúpil do večnosti? Lenže táto brána tam nevedie…

Austrálčan Arthur Stace sa nedokázal zmieriť so skutočnosťou, že mnohí ľudia, ktorí odmietajú Krista, môžu stratiť večný život. Preto každý deň, skoro ráno, vyšiel do ulíc Sydney a na chodníky kriedou písal slovo: Večnosť! Veľa ľudí si z neho uťahovalo a veľmi rýchlo mu prischla aj prezývka Pán Večnosť. Na druhej strane však mnoho ľudí jeho pokorná služba oslovila a cez zamyslenie nad večným životom ich priviedla ku Kristovi.

Koľko rozličných starostí si robíme? Koľké sú však úplne zbytočné! Ale kto sa stará o večnosť? Patrime k tým, pre ktorých starosť o večný život bude prioritou…