Utrpenie a bolesť sú javy, s ktorými musíme v živote počítať. Choroby, strata blízkych ľudí, katastrofy, zlé zaobchádzanie, nedorozumenia, každodenne sprevádzajú ľudí na ich životnej púti. Utrpenie sa však nevyskytuje iba u jednotlivcov, ale aj u celých spoločenských skupín alebo národov. Prechodné jednorazové katastrofy nivočia z času na čas mnoho ľudských životov alebo plodov ľudskej práce. Ale sú aj dlhotrvajúce bolestné situácie, ktoré postihujú niektoré skupiny alebo národy. Keďže bolesť je častým a rozsiahlym zjavom, veľmi záleží na tom, aby sme sa s ňou vedeli správne vyrovnať. Často sa stáva, že duševne otrávi ľudí a urobí z nich bytosti, ktoré tupo a bez nádeje na zmenu vlečú priťažké bremeno utrpenia.

Čo my, kresťania, hovoríme na tieto zjavy? Ako sa k utrpeniu staval Ježiš Kristus? On zobral utrpenie a bolesť dobrovoľne na seba, aby nám ukázal, ako sa s nimi máme vyrovnať. Bolesť ho ani neotrávila, ani nezlomila. Prijal kríž, na ktorom nás učí, ako s bolesťou je možné zaobchádzať novým spôsobom, ako nad ňou zvíťaziť a urobiť z nej silu, ktorú ovládame, a ktorá nám v konečnom dôsledku poslúži.

Ježiš svoju bolesť obetoval Otcovi, ktorého tak miloval, že z lásky k nemu ju prijal a vyniesol až na kríž. My sa možno spýtame: Načo bola nebeskému Otcovi potrebná Ježišova obeta, vari ako dôkaz Synovej lásky? Nie! On ju priniesol za nás všetkých, lebo: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Láska Otca a Syna bola ohňom, ktorý ako obetný oheň spálil bolesť a premenil ju na novú životnú silu.

Kresťania si Kristovu školu, cez ktorú sa možno naučiť správne zaobchádzať s bolesťou, priblížili cez jeho Matku. V Cirkvi jestvuje oddávna úcta k Panne Márii Bolestnej. V 13. storočí vznikla vo Florencii mužská rehoľa, ktorá si osobitne uctievala bolesti Panny Márie. Približne v tom čase vznikla známa pieseň Stabat Mater Dolorosa… – Stála Matka Bolestivá… Cirkevná synoda v Kolíne v roku 1860 zaviedla miestny sviatok Kráľovnej mučeníkov. V celej Cirkvi ustanovil sviatok Bolestnej Panny Márie Benedikt XIII. v roku 1727.

Pre nás, Slovákov, je mimoriadne dôležité, že Sedembolestná je našou národnou patrónkou. Úcta k nej siaha až do tatárskych vpádov. Veľmi pekne túto tému rozobral vo svojom príhovore otec arcibiskup Július Gábriš na púti v Šaštíne: Mariánska úcta sa asi najviac prehĺbila u našich predkov za čias tatárskeho pustošenia. Tatári napadli naše územie v roku 1241. Pri rieke Slanej porazili uhorské vojsko. Keď sa naši predkovia dozvedeli o porážke a o tom, že Tatári bojujú na koňoch s obrovským vojskom, pochopili, že ak sa chcú zachrániť, musia sa utiahnuť do hlbokých lesov. Tam útočníci na koňoch len ťažko preniknú. Všetko zanechali a zobrali si len to najpotrebnejšie. Tradícia hovorí, že nebolo rodiny, ktorá by nebola so sebou zobrala obrázok alebo sošku Panny Márie. Keď Tatári pustošili naše kraje, v horách zaznievali mariánske piesne. Slovenské hory sa premenili na mariánske chrámy. Keď plienitelia opustili ich územie, naši predkovia sa za spevu mariánskych piesní vrátili do spustošených domov. Neplakali, nežalostili, ale ďakovali Matke Božej, že si zachránili životy. Postavili kostolíky, ktoré zaiste zasvätili Panne Márii a okolo kostolov postupne vystavili svoje príbytky. Tak sa mariánska úcta hlboko vtlačila do duší našich predkov. Tiež sa spomína rok 1564, kedy sa začala úcta k Sedembolestnej v oblasti Šaštína. Šaštínskej svätyni sa dostalo zvláštneho vyznačenia od Svätej Stolice, ktorá vydala v roku 1927 dekrét Slávna u slovenského národa stojí svätyňa. Na žiadosť slovenských biskupov povýšila Svätá Stolica v roku 1964 šaštínsku svätyňu na baziliku.

Titul Sedembolestná treba chápať v tom zmysle, že kresťania týmto číslom chceli vyjadriť mnohorakosť utrpenia Panny Márie. Spomína sa obrazne jej sedem bolestí:

1. predpoveď Simeona, že jej dušu prenikne meč bolesti;

2. útek Svätej rodiny do Egypta – do vyhnanstva;

3. strata dvanásťročného Ježiša v chráme;

4. stretnutie Márie so Synom na krížovej ceste;

5. bolesť Márie pod krížom;

6. prijatie mŕtveho tela po jeho sňatí z kríža;

7. pochovanie Ježiša Krista.

Keď si uvedomíme Máriine bolesti, musíme konštatovať, že ona nás vedie do Ježišovej školy utrpenia, aby sme v bolesti nepodľahli beznádeji a tupej ľahostajnosti, ktorá ako ničivá sila sa môže kedykoľvek v nás prejaviť. Mária nás učí, aby sme utrpením vykupovali lepší a krajší život pre seba, pre našich drahých, ale aj pre celý náš národ.

Sv. Teréziu z Ávily práve vo chvíli veľkých starostí prepadla mučivá bolesť nôh. Posťažovala sa Bohu: Pane, to mi ešte chýbalo popri toľkých trápeniach! Boh jej odpovedal: Terézia, takto jednám so svojimi priateľmi.

Chceme byť Božími priateľmi? Prijmime podľa vzoru Sedembolestnej naše každodenné bôle a trápenia a pripodobnime ich Kristovmu utrpeniu a spolu s ním vykupujme tento svet!