Keď navštevujeme katolícke kostoly na rôznych miestach sveta a zúčastňujeme sa tam svätých omší, môžeme si všimnúť, že príhovory kňazov sa točia najmä okolo jednej témy – viera. Kňazi sa touto témou zaoberajú príliš často, že sa až opakujú, môže nás napadnúť myšlienka: Ako je to vlastne s vierou? Niekedy sa o nej hovorí, že je nezaslúženým Božím darom, inokedy nás zasa Ježiš vyzýva k pevnejšej viere: Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,“ poslúchla by vás. A pri inej príležitosti Ježiš vytýka ľuďom malovernosť a povzbudzuje ich: Choď, tvoja viera ťa uzdravila! Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila!

Ako je to teda? Viera je Boží dar alebo výsledok ľudského úsilia a hľadania? Správna odpoveď je, že vo viere musí byť oboje. Svätý Pavol, ako sme to dnes mohli počuť, píše Timotejovi: Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Kristovi Ježišovi. Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva.

Semeno viery do nás zasiala Božia láska pri svätom krste. Boh Stvoriteľ sa hlási ku svojmu stvoreniu ako Otec, a keď jeho dieťa vyrastie a spozná, že má nebeského Otca, ktorému môže dôverovať, je to prvý osobný prejav viery. Lenže tento prejav čoskoro naruší zistenie, že niektorí ľudia neveria. A tak Božie dieťa je konfrontované otázkou: Kto má pravdu? Celý život sa totiž stretáva s námietkami voči Bohu, ktoré pod ich vplyvom vzbudzujú aj vlastnú neistotu. Takéto pochybnosti voči viere však ešte nie sú nešťastím. Tragédiou by bolo, keby človek prestal mať námietky voči viere a skončil by v nevere. Ak niekto povie, že prestal veriť v Boha, neznamená to, že objavil, že Boha niet, ale že jeho predstava o Bohu bola nedostatočná a on si nedokázal o ňom získať hlbšiu a dokonalejšiu predstavu.

Vo Svätom písme čítame, že Boha nikto nikdy nevidel, a tak ho nemôžeme poznať žiadnym zmyslom, ktorým pozorujeme javy okolo seba. K Bohu nás preto najlepšie vedie viera. Žiadny z vedcov nemôže povedať, že má dôkaz o tom, že Boh nejestvuje, ale veda ho, naopak, môže priviesť k poznaniu Boha. Wernher von Braun, konštruktér kozmických rakiet, hovorí: Čo sme mohli pri letoch do vesmíru vidieť z tajomstva kozmu, posilňuje vieru, že existuje Boh – Stvoriteľ.

Musíme sa zmieriť s tým, že po celý život nás budú napadať pochybnosti: Mám pravdu, že verím v Boha? Veď koľko ľudí, žijúcich okolo mňa, v neho neverí a vôbec im to nevadí a darí sa im… Keď šoférujem, spolieham sa na volant, plyn, brzdu, a nie na Boha, keď staviam dom, spolieham sa na plány… A tak mi napadá či sa človek nezaobíde bez Boha, veď prírodné zákony fungujú samy a stačí sa iba podľa nich riadiť. Je pravdou, že prírodné zákony presne fungujú, ale kto ich tak presne vytvoril? A tu sa automobilista stáva veriacim: Preto môžem šoférovať, lebo Stvoriteľ dal hmote zákon zotrvačnosti. Inžinier sa stáva veriacim, lebo vďaka Stvoriteľovi môže robiť presné výpočty, keďže on dal presné statické zákony, aj lekár sa stáva veriacim a môže liečiť vďaka Stvoriteľovi, ktorý stanovil zákony živej hmoty a ľudského tela. Každý človek sa môže stať veriacim, lebo môže premýšľať, keďže Boh ho obdaril rozumom a môže niečo vytvoriť, ak sa bude riadiť zákonmi, ktoré dal Stvoriteľ hmote. Môžeme smelo povedať, že všetko, čo je výsledkom ľudského rozumu a rúk, je robené akoby v Božej licencii. A tu každý, kto chodí po svete s otvorenými očami, musí na základe týchto zákonov tušiť prítomnosť tajomného Programátora – Boha.

K úplnosti problému však treba povedať, že mnohým ľuďom robia problémy ani nie tak pochybnosti vo viere, ale pochybnosti citové a sociálne. Ublížil vám pobožný človek, poznáte kňaza, ktorý má viditeľné chyby, narazíte na neporiadky vo farnosti alebo v Cirkvi… A pri takýchto skúsenostiach mnohí zoslabnú vo viere alebo ju aj stratia: Nebudem chodiť do kostola, modliť sa, veriť… Mnoho ľudí stratilo vieru v Boha, pretože v skutočnosti stratili vieru v človeka.

Gilbert Keith Chesterton bol novinár, filozof, spisovateľ, ale hlavne človek, ktorého si vážili ľudia rozdielnych názorov: katolíci, protestanti, liberáli, jeho diskusní protivníci i jednoduchí čitatelia. V rodine sa nestretol s hlbokým náboženským životom. Zdedená viera nebola už živým rodinným presvedčením. Otec bol politický a náboženský liberál. Matka zdedila zo Škótska viac náboženského ducha. Chesterton to neskôr vyjadril svojím spôsobom, keď charakterizoval starého otca z otcovej strany: Bol to prekrásny starec s bielymi vlasmi a bielou bradou. Dodržiaval starý kresťanský zvyk spievať po jedle. Nebývalo zriedkavosťou, že zanôtil najslávnostnejšie žalospevy, ale to bolo všetko. Celkom inakší bol starý otec z matkinej strany. Keď sa Chesterton stal katolíkom, vyjadril vďačnosť tomuto Škótovi, bývalému kazateľovi. Istého dňa, keď mladí kritizovali poďakovacie modlitby v modlitebnej knižke, tento starý mlčanlivý protestant vyslovil pomaly tieto slová: Čo sa mňa týka, ďakoval by som Bohu, že ma stvoril, aj keby som vedel, že moja duša bude zatratená. Jeho vnuk, ktorý to počul, nikdy nezabudol na toto úchvatné vyznanie viery v dobro života a vďačnosti zaň. Táto vďačnosť Bohu a hľadanie pravdy ho nakoniec priviedli až do katolíckej Cirkvi.

Nebojme sa občasných kríz vo viere a nezatvárajme si pred nimi oči, lebo sú to krízy rastu. Ako rastie naše telo, naša životná a pracovná skúsenosť, tak musí rásť aj naša viera. Nemôžeme sa uspokojiť s kvalitou viery, ktorú sme mali počas prvého svätého prijímania alebo birmovky. Tak, ako sme vyrástli zo šiat, ktoré sme mali vtedy oblečené, mali by sme vyrásť aj s detskej viery. Viera je Božím darom, preto nezabúdajme o ňu s apoštolmi prosiť: Pane, daj nám väčšiu vieru! Keď sa aj dostaví kríza, ďakujme Bohu, že nás stvoril, a že nás nikdy neopúšťa.