Keby mohli spovednice rozprávať, iste by vydávali svedectvo o množstvách obrátení. Rozprávali by o ľuďoch, ktorí po desaťročiach si našli cestu k Bohu, uznali svoj hriešny život, oľutovali ho a pocítili silu Božieho odpustenia.

Takýto zážitok mal aj mýtnik, ktorý sa prišiel do chrámu modliť. Pri uvedomení si svojej hriešnosti, zmohol sa iba na slová: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. A Ježiš jeho modlitbu ohodnotil slovami: Tento odišiel domov ospravedlnený. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Bol to teda mýtnik, ktorý v chráme poctil zážitok z Božieho odpustenia.

Ježiš v podobenstve stavia do protikladu dve postavy: farizeja a mýtnika. Farizej sa necíti byť odkázaný na Boha, kým mýtnik sa cíti byť na ňom závislý. Zároveň nám kladie otázku, s kým sa my stotožňujeme pri modlitbe, či s farizejom alebo s mýtnikom?

Farizej predstavuje človeka, ktorý sám seba chváli, lebo si je vedomý, že plní všetky predpisy Zákona, je spravodlivý, navštevuje chrám, postí sa ešte vo väčšej miere, ako je predpísané, odovzdáva cirkevnú daň, obetuje na cirkevné ciele… Jedným slovom povedané, cítil sa byť tak spravodlivým, že nepotreboval ani Božie milosrdenstvo.

Mýtnik nám ukazuje pravý opak, On nechodil do chrámu, nepostil sa, neobetoval na cirkevné ciele, okrádal ľudí, nečestne sa obohacoval, kolaboroval s Rimanmi a bol nepriateľom Židov, ktorí preto ním pohŕdali. Možno aj my by sme mali tendenciu čudovať sa s farizejom: Čo už tento hľadá v chráme? Veď je to zabitý prípad! Je to však povrchné súdenie, lebo mýtnik, na rozdiel od farizeja, uznáva svoje previnenia, ľutuje ich v hĺbke srdca a utieka sa k Božiemu milosrdenstvu. Preto možno aj na naše prekvapenie Ježiš vyriekol ospravedlnenie tohto človeka, a nie farizeja.

Čo Pán kritizoval na farizejovi? Predovšetkým jeho pyšnú sebadôveru, spokojnosť so sebou samým, popretie vlastnej slabosti a hriešnosti, iba vonkajšie plnenie predpisov, ktoré ho utvrdzovali v presvedčení, že s Bohom je vyrovnaný. Jasne to vyjadril slovami: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Bol presvedčený, že vstup do Božieho kráľovstva má istý, pričom zabudol, že pred Bohom sme všetci hriešni a nehodní večného života.

Čo Ježiš chváli na mýtnikovi? On vnútorne prežíval svoju úbohosť a hriešnosť, a čo je dôležité, ľutoval to a zostal otvorený Božej vôli.

Čo Ježiš radí nám? Aby sme sa v tejto chvíli zahľadeli do seba a doznali si, že v každom z nás je trocha z farizejovej povahy. Aj my sme často náchylní predkladať Bohu svoju spravodlivosť, nábožnosť, láskavosť…, dobré vlastnosti, ktorými prevyšujeme iných a čakáme za ne odmenu. Koľkokrát si aj tu, v kostole, povieme: Bože, čo tu henten človek hľadá?! Je to hriešnik, bývalý komunista, nemá v poriadku ani rodinný život a iste aj desaťročia nebol na spovedi…Na túto kritiku Ježiš zareaguje tak, ako sme to počuli v evanjeliu. A okrem toho, kto sa chváli pred ľuďmi, dostane odmenu od ľudí. Za čo ho potom má odmeniť Boh? Ježiš nechce, aby sme kritizovali a posudzovali iných, ale aby sme, ako mýtnik, vynikali v nepredstieranej chudobe a našli si čas v tichu chrámu zahľadieť sa do seba a uvedomiť si svoju malosť, nehodnosť a odkázanosť na Boha. Aby sme z hĺbky srdca prosili: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. A Ježiš k tomu dodá: Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Oplatí sa byť ponížený pred Bohom, oplatí sa nemyslieť si o sebe, že práve na mne stojí svet.

Čítal som vtipnú rozprávku o namyslenom vrabcovi a pripomenula mi mnohých ľudí. Vrabec mal o sebe predstavu, že je najlepší a bez neho by ani neexistoval svet. S nikým sa nebavil, lebo bol presvedčený, že ostatní sú nehodní sa s ním baviť. Raz ho ostatné vrabce našli ležať na chrbte, nôžky mal vystreté k nebu a veľmi vážne sa pri tom tváril. Pýtali sa ho, prečo to robí. A on, že drží nebo, aby sa nezrútilo. Ani to nestačil dopovedať, keď tesne vedľa neho spadol zo stromu list. Veľmi sa naľakal a vyletel. Nebo zostalo na svojom mieste a ostatné vrabce sa mu smiali: Vidíš, svet ide aj bez teba…

Svet ide aj bez nás, a aj pôjde, keď tu my nebudeme. Čo je človek oproti Bohu? Naozaj iba prach a popol. Uvedomme si to a naučme sa za každý okamih nášho života ďakovať Bohu aj za dary, ktorými nás zahŕňa a pritom si uvedomiť svoju hriešnosť a nehodnosť. Snažme sa, ako mýtnik, vkladať do každodenných modlitieb prosbu: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.