Dnes mnohí len veľmi ťažko pochopia, či je správne oslavovať Krista ako Kráľa, lebo človek túži žiť v demokracii, a nie v monarchii. Monarchia mala tiež svoje historické miesto, kedy bola uznávaná, ale časy sa menia. Dnes sú králi viac-menej chápaní ako ozdoby a ich postavenie v krajinách, ktoré sú ešte monarchiou, je často iba symbolické a nemajú prakticky žiadnu politickú moc.

Sviatok Krista Kráľa bol zavedený až v 20. storočí pápežom Piom XI. Ale nemusíme sa čudovať, že až v 20. storočí mu Cirkev dala takýto titul, lebo on sám sa nazval kráľom hneď na začiatku verejného účinkovania, hovoril o nebeskom kráľovstve a spomínal ho aj v mnohých podobenstvách. Môžeme preto povedať, že vedúcou pohnútkou všetkého, čo Ježiš robil a učil, bolo vybudovať Božie kráľovstvo.

Ľudia v jeho dobe mu rozumeli, lebo vedeli, že kráľ má bohatstvo, paláce, osobnú stráž, vojsko… chodí prepychovo odetý s kráľovskými insígniami. Bol pánom života a smrti svojich poddaných a vyžadoval od všetkých absolútnu úctu, oddanosť a poslušnosť. Situáciu, kedy mal Ježiš šancu zasadnúť na svetský trón, opisujú evanjelisti vtedy, keď zázračne nasýtil tisícové zástupy. Ľudia videli, že má moc, robí zázraky, priťahuje masy, dokáže Židov zbaviť rímskej nadvlády a obnoviť Dávidovu ríšu, teda preto ho hľadali, aby ho urobili kráľom. Lenže on nevyužíva túto šancu, utiahol sa na osamelé miesto, a keď ho konečne našli, vyčítal im: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.

Šesť dní pred Veľkou nocou slávnostne vstupuje do Jeruzalema, pričom nesedí v zlatom kočiari ani na plnokrvnom koni, ale vyberie si dopravný prostriedok chudobných ľudí – osliatko. Zástupy jasajú, farizeji sa pohoršujú, ale Ježiš nikomu nebráni, aby volal Hosana! Evanjelista Lukáš túto chvíľu opisuje takto: Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: Učiteľ, napomeň svojich učeníkov! On odvetil: Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.

Po slávnostnom príchode do Jeruzalema, prišla noc Zeleného štvrtka, kedy bol Ježiš zajatý, predvedený pred veľradu, súdený, vedený k Pilátovi, aby on, ako predstaviteľ okupačnej moci, potvrdil rozsudok. Žalobcovia vycítili, že Piláta nezaujímajú ich náboženské spory, preto rýchle prehodia žalobu do politickej roviny a miesto toho, aby Pilát súdil kacíra, bude súdiť buriča, ktorý sa prehlasoval za kráľa. Preto aj jeho ironická otázka: Si židovský kráľ? Pilát vidí iba karikatúru kráľa, lebo skutočného kráľa videl možno nespočetnekrát. Vidí zbičovaného muža, s tŕňovou korunou na hlave, v purpurovom plášti a s trstinou v ruke. Pri pohľade na tohto kráľa, ktorý vzbudzoval skôr výsmech a opovrhnutie, ho prekvapilo prianie ľudu: Preč s ním a prepusť nám Barabáša!

Na kríži zomiera mladý tridsaťtri ročný kráľ - Kristus Kráľ. Nad hlavou mu svieti nápis, ktorý hlása príčinu jeho smrti: Toto je židovský kráľ. Zomiera ako otrok, zločinec, obklopený posmechom a nenávisťou. Nikomu sa však nevyhráža pomstou, ani Božím hnevom, ale do nenávistných hlasov sa ozýva jeho prosba: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Pokornú prosbu lotra odmieňa tým, že ako prvého z ľudí ho oficiálne vyhlasuje za svätého: Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. Pozemskí králi rozdávajú rády a tituly, Kristus Kráľ rozdáva odpustenie a milosť.

Ježiš z kríža sa pozerá na každého z nás a chce nás obdarovať nekonečnou láskou, prejavujúcou sa odpúšťaním. Aj nám chce povedať: Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. Ako skutočný Kráľ udeľuje amnestiu všetkým, ktorí zhrešili a ľutujú. Zberba, ktorá stála pod krížom, tomu nerozumela. Posmievali sa mu a provokovali: Zachráň sa, ak si židovský kráľ! Tí však, čo sa naňho pozerali očami viery, museli spolu so stotníkom vyznať: Tento človek bol naozaj spravodlivý. A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov.

Mnohí súčasníci pri pohľade na Ježiša si kladú otázku: Čo mi môže dať? Výhodné zamestnanie, kariéru, honor pred ľuďmi…? A keďže Ježiša nezaujímajú vlčie zákony dnešnej spoločnosti, všetci títo, ktorí túžia iba po pozemských úspechoch, odchádzajú spod kríža, lebo Kráľ neba i zeme im nesplní to, po čom túžia, a preto ho prestanú potrebovať.

Veľký francúzsky spisovateľ Chateaubriand chcel, aby na jeho náhrobnom kameni bol iba tento jednoduchý nápis: Tu odpočíva poddaný Krista Kráľa.

Veríme v Krista, Božieho Syna, ktorý prebýva medzi nami vo svätej Hostii? Veríme v Krista, Božieho Syna, ktorého druhý príchod opisuje evanjelista Marek takto: Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta kraja zeme až po kraj neba? Veríme Krista, Božieho Syna, ktorý je Kráľom našich sŕdc, ktorý zomrel aj za nás a tým nám pripravil pri sebe miesto?

Ak veríme, sme dobrými poddanými Krista Kráľa!