Keby kňazi spísali zážitky, ktoré mali pred alebo počas obradu vysluhovania sviatosti krstu, iste by to bolo veľmi zaujímavé čítanie. Je tomu asi dvadsať rokov, keď do farskej kancelárie zavítalo viacero párov rodičov, ktorí prišli žiadať o krst svojho dieťaťa. Jeden manželský pár však zaujal na prvý pohľad, lebo bolo vidieť, že medzi nimi je čosi nevypovedané. Kňaz sa spýtal, či majú dajaký problém, na čo otec dieťaťa povedal: Ja nestojím o krst dieťaťa, ale keďže manželka stále nalieha, súhlasil som. Preto som však prišiel, aby som vám to na rovinu povedal. Lístok však nepodpíšem, keďže s krstom nesúhlasím, nechcem, aby tam figurovalo moje meno. Potom sa spýtal, k čomu je ten lístok, a tak mu kňaz vysvetlil, že údaje z neho sa prepisujú do krstnej matriky, z ktorej sa dieťaťu, ak to bude potrebovať, vystaví krstný list. Otec však podráždene povedal: Dúfam, že krstný list nikdy nebude potrebovať. O to sa postarám!

Keďže debata prebehla verejne, kňaz na tvárach ostatných prítomných videl doslova zdesenie a vo vzduchu visela otázka: Načo títo ľudia vôbec žiadajú krst? Pre onoho otca krst bola formalita, lebo bol pevne presvedčený, že pre jeho dieťa to bude prvý aj posledný náboženský obrad. Treba ale veriť, že v tejto rodine pôsobením Ducha Svätého sa nenaplnili jeho zlostné slová.

Možno si niekto vzdychne: To sme ale pekne začali dnešnú nedeľu! Po krásnom evanjeliu o Pánovom krste musíme počúvať takýto bolestný príbeh. Je úplne jednoznačné, že takýto človek vôbec nechápe význam krstu, ktorý je preň niečím formálnym a nepodstatným. Ale my vnímame význam krstu a pristupujeme k nemu so správnym úmyslom.

Je dobré, že chápeme význam krstu. Ale buďme úprimní, žijeme podľa neho? Dokážeme ho obhájiť ako prvú a najpotrebnejšiu sviatosť v živote kresťana? Uznajme, že častokrát zabúdame, že pri našom krste sa udialo presne to, čo pri Ježišovom krste. Aj nám sa pri krste otvorili nebesia a boli sme zbavení dedičného hriechu, kvôli ktorému sme ich mali zatvorené. Ak bol človek pokrstený vo veku, kedy už užíval rozum, krst mu odpustil aj všetky ostatné hriechy a tresty. Do jeho duše vstúpil Duch Svätý, nie síce viditeľne v podobe holubice, alebo v podobe ohňa, ale v podobe milosti posväcujúcej, ktorou človeka očistí, posvätí a urobí ho účastným nebeského kráľovstva. Vtedy tiež nad nami zazneli Otcove slová: Ty si môj milovaný syn, moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie… V tej chvíli nás Boh prijal za svoje milované deti, dal nám svojho Ducha, aby nás posväcoval, pomáhal nám dosiahnuť večný život a boli sme prijatí do veľkej Božej rodiny – do Cirkvi. Vďaka sviatostiam, ktoré vysluhuje, je náš život povýšený na vyšší stupeň, lebo môžeme v kruhu našich veriacich bratov a sestier spolu s kňazom prinášať obetu svätej omše, v ktorej sa zvýrazňuje obeta celého nášho života. Cez Cirkev náš život a naše skutky dostávajú nadprirodzenú hodnotu. Onen muž zo začiatku nášho zamyslenia tieto skutočnosti nepoznal, nikto mu ich nikdy nevysvetlil, takže pre neho krst nemal žiadny význam a neveril v jeho silu.

My si možno povieme, že veríme v silu krstu, čo si aj pravidelne pripomíname. Sú však medzi nami aj takí ľudia, ktorí sú si vedomí, že v živote veľa zameškali, lebo ich rodičia, hoci ich dali pokrstiť, ich neviedli vo viere, čo potom aj oni zanedbali pri výchove svojich detí. Mnohí títo ľudia, najmä keď zostarnú a uvedomia si svoju nedbanlivosť, pýtajú sa, či je vôbec možná náprava. Odpoveď je jednoznačná. Náprava je vždy možná, vždy sa dá prehlbovať vo viere, primknúť sa k Bohu, ukázať navonok, že on je zmyslom nášho života a sme šťastní, že ho vlastníme. Takýto život je apoštolát, je nová evanjelizácia.

Záverečné posolstvo biskupskej synody vo Vatikáne z roku 2012 o tom jasne hovorí: Úprimne cítime, že sa musíme v prvom rade my sami obrátiť ku Kristovi a jeho moci, ktorá jediná je schopná všetko obnoviť, a to predovšetkým naše biedne životy. Ak by bola táto obnova zverená len našim silám, mali by sme vážny dôvod na pochybnosti, ale prvým činiteľom obrátenia a evanjelizácie v Cirkvi nie sme my, úbohí ľudia, ale samotný Pánov Duch. V tom je naša sila a naša istota, že zlo nebude mať nikdy posledné slovo ani v Cirkvi, ani v dejinách: „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje”, povedal Ježiš svojim učeníkom. Dielo novej evanjelizácie spočíva na tejto jasnej istote. Dôverujeme v inšpiráciu a silu Ducha, ktorý nás naučí, čo máme hovoriť a robiť aj v tých najväčších ťažkostiach. Je našou povinnosťou zvíťaziť vierou nad strachom, nádejou nad malomyseľnosťou, láskou nad ľahostajnosťou.

Pri jednom z katechetických kurzov, ktoré prebiehajú v našej farnosti, vysvetľoval som katechumenom krstné obrady, význam krstu, a aj to, že ich príde pokrstiť pán biskup. Vtedy mi jeden z nich s úžasom povedal: A som vôbec toho hodný? Priznám sa, že som radšej na túto otázku nereagoval, lebo tento človek aj mňa zahanbil svojou vierou. Bol som ale šťastný, že to, čo robíme, s pomocou Ducha Svätého, prináša ovocie.

Zaumieňme si v dnešný deň, že často si budeme pripomínať význam krstu a snažiť sa upozorňovať naň aj ľudí, ktorých nám Pán zveril. Dajme najavo aj v nastávajúcom týždni, že sme Božie deti, členovia Katolíckej Cirkvi, bratia a sestry Ježiša Krista…