Veľkonočná nedeľa – rok A
Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“. Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.
Jn 20, 1- 9
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Aby sme uznali niektoré argumenty, potrebujeme získať o nich svedectvo. Preto sa radšej opýtame viacerých ľudí na ich názor, alebo hľadáme očitých svedkov udalostí, alebo začneme študovať niektoré fakty. Robíme to preto, aby sme mali istotu, že argument, ktorý sa nám podáva, je naozaj pravdivý.
Celá liturgia dnešnej nedele je svedectvom samotného Boha, že jeho Syn, ukrižovaný Ježiš Kristus, vstal z mŕtvych a je našou jedinou nádejou. Človek vo svojej prirodzenosti túži po lepšom a dokonalejšom živote. Veľké sumy peňazí minie na udržanie zdravia, vytvarované telo, odstránenie vrások alebo šedín… Lenže nad všetkým visí otázka: Na ako dlho? Veľkonočná svieca, ktorá symbolizuje zmŕtvychvstalého Krista, premáha v nás už skoro dvetisíc rokov všetky obavy a dáva nám nádej všetkých nádejí – večnú nádej.
Evanjelium dnešnej nedele potvrdzuje, že ani apoštoli nerozumeli skutočnej nádeji vzkriesenia. Utekali síce k hrobu, ale boli smutní, znechutení a bezradní, hoci im Ježiš viackrát povedal, že vstane z mŕtvych. Ešte im predsa museli v ušiach rezonovať slová, ktoré vyjadril krátko pre smrťou, keď farizeji žiadali znamenie z neba: Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša. Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.
Príznačné je, že jedna zo svätých žien neprišla vo veľkonočné ráno k prázdnemu hrobu. Bola to Ježišova Matka. Podľa zbožnej tradície, jej prvej sa zjavil zmŕtvychvstalý Syn, čo evanjelista Lukáš pokladá celkom za prirodzené, keď píše: Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Boli to iste aj slová, ktoré jej povedal, keď premohol smrť a zvíťazil nad ňou. Jeho učeníci zabudli, že musel najskôr zomrieť, aby mohol potom vstať z mŕtvych. Veď kvôli tomu bol poslaný na svet, aby vzal na seba hriechy celého ľudstva a ako obetný baránok zomrel za všetkých, aby tak navrátil človekovi Boží život, ktorý hriechom stratil.
Radosť veľkonočného rána napĺňa radosťou celé ľudské pokolenie. Nebeský Otec vzkriesením svojho Syna udelil pečať jeho misii a dokazuje, že Ježiš žije v Cirkvi, ktorá je jeho tajomným telom a v Eucharistii, o ktorej priamo povedal: Toto je moje Telo... Osobitne účinkuje aj vo sviatostiach a je prítomný v Božom slove – vo Svätom písme. Tiež je prítomný tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, ale je aj v srdci každého pokrsteného, pokiaľ ho on odtiaľ nevyhnal svojou pýchou. O tejto skutočnosti podáva svedectvo apoštol Peter, očitý svedok všetkých týchto udalostí, keď píše: Vy viete, čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh. A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme. Ale zavesili ho na drevo a zabili. Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil – nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil, nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili. A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí.
Z týchto slov aj pre nás plynie otázka: Akého Krista hľadáme my, hľadám ja, v toto veľkonočné ráno? Živého alebo mŕtveho? A hľadám ho vôbec? Po odpoveď si musíme ísť do svojho srdca a pýtať sa: Čo ma dnes priviedlo do kostola? Zvyk? Pekné počasie? Nové šaty? Možnosť zaspievať si z plného hrdla? Možnosť vyznať vieru v zmŕtvychvstalého Krista a utvrdiť sa v nej?
Šofér nákladného auta vozil drevo z lesa na železničnú stanicu. Bola poriadna zima, a tak sa zastavil v krčme na horúci čaj. Bol to dobrý a veriaci človek. Každú nedeľu chodil do chrámu, a keď mohol, tak aj vo všedný deň. Jeden z chlapov, ktorí vtedy sedeli v krčme, mu povedal: Mal by si ten kostol nechať a chodiť radšej častejšie tu medzi nás. Šofér mu na to povedal: Ľahni si, umri a oži a ja už nebudem chodiť do chrámu, ale medzi vás.
Ak po veľkonočnom ráne zostaneme v hriechu, Kristus nadarmo trpel a zomrel! Jeho vzkriesenie musí zmeniť celý náš život, naše zmýšľanie, náš vzťah k Bohu aj k blížnym. Po dnešnom ráne náš život musí byť ozajstný, a nie iba bedačenie duševných mrzákov, ktorí sa nechcú vymaniť z hriechu a volia si radšej zúfalstvo, ako pevnú nádej v Krista – Víťaza.
Celý svet dnes pociťuje potrebu Kristovej spásy, Kristus je svetlo a život. Aj my to cítime, a preto ho prestaňme hľadať v hrobe. Ježiš žije! Uverme v túto skutočnosť ako apoštoli a vydávajme o nej svedectvo!