Kto z nás nepozná pocit viny? Niekedy veľkosť nášho previnenia býva taká veľká, že sami sebe kladieme otázku: Je tu vôbec možné odpustenie?

Platí príslovie: Ženu ani kvetom neudrieš…, ale muž, ktorý si ju pred rokmi bral z veľkej lásky, v návale zlosti alebo opitosti ju zbije… Prisahali si vernosť až do mojej a tvojej smrti… ale teraz má každý iného a kvôli tomu rozbíja rodinu a pripravuje deti o rodiča… Uznávame, že život je Boží dar a ďalšie dieťa je prejavom dôvery samého Boha k manželom, a napriek tomu sa stávajú vrahmi svojho nenarodeného dieťaťa… V majetkovom delení okradol súrodenca, získal podvodom väčší podiel z rodičovského majetku, čím vlastne podviedol aj svojich rodičov… S láskou vychovávali svoje deti, starali sa o ne, dali im imanie, šetrili peniaze a oni ich teraz nenavštívia ani na Vianoce a rodičov teraz trápi, že hoci im dali všetko, ale nie Pána Boha, veď viete, pán farár, aké boli časy… A teraz cítia vinu, veľkú vinu, ktorá spôsobuje v človekovi ťarchu a strašný tlak na dušu.

Ruský spisovateľ Tolstoj dáva do úst umierajúcemu železnému kancelárovi Bismarckovi tieto posledné slová: Je mi ťažko pri srdci, že za celý život som nikoho neurobil šťastným. Ani priateľov, ani rodinu, a ani seba samého. Narobil som mnoho zla, bol som pôvodcom troch veľkých vojen, pri ktorých zahynulo vyše osemstotisíc ľudí a státisíce bolo zmrzačených. Všetko toto je medzi mnou a Bohom.

Spisovateľ Albert Camus v závere svojej knihy Pád sa pýta: Existuje niečo alebo niekto, kto by ma vedel oslobodiť od pocitu viny?

A my iste tušíme, kam nás vedie toto konštatovanie. Otvára nám stránku evanjelia, kde čítame, ako Ján Krstiteľ ukazuje na Ježiša slovami: Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Týmito slovami vydáva pred Židmi svedectvo, ktorému dobre rozumeli, lebo poznali význam slova „baránok“.

V Starom zákone si každoročne pripomínali Veľkú noc, keď krvou baránka boli zachránení pred záhubou a egyptský faraón ich prepustil z otroctva. Pripomínali si to tak, že slávnostne obetovali Bohu veľkonočného baránka. V chráme ho poviazali, položili na oltár, kňaz k nemu pristúpil, položil na neho ruky a modlil sa: Pane Bože, my všetci sme sa previnili proti tebe, dopustili sme sa hriechov a nerestí a zaslúžime si, aby si nás potrestal alebo aj zahubil. Ale prosíme ťa, dovoľ, aby sme všetky naše viny, hriechy a neresti zložili na tohto baránka a nech miesto nás on je potrestaný a zabitý. Potomho kňaz skutočne zabil a jeho krvou pokropil ľud. A všetci vedeli, že baránok bol zabitý miesto nich a oni boli zachránení. Preto Židia porozumeli Jánovmu svedectvu, že Ježiš je tým, ktorý ako obetný baránok vezme na seba hriechy ľudí a dá sa potrestať za nich.

Ešte je potrebné vysvetliť aj druhú časť Jánovho tvrdenia o Ježišovi, že sníma hriech sveta. Kristus sa stotožňuje a solidarizuje s celým svetom, ľudstvom, aj s každým človekom. Nesie naše chyby, viny, naše malé aj veľké hriechy a často aj naše zločiny volajúce do neba o pomstu. On ich nesie a niesol za všetkých ľudí v minulosti, prítomnosti a budúcnosti. V tomto trpiacom a umierajúcom Bohu – Baránkovi, každý človek, ktorý sa ho nejakým spôsobom dovoláva, uznávajúc svoju chybu, dosahuje odpustenie, ba viac, znovu získava lásku svojho Boha a z márnotratného syna sa stáva milovaný syn.

Taký je Pán Ježiš, je snímateľom pocitu viny, ktorý vracia našej duši, svedomiu a srdcu stratený pokoj. Nádherne to vystihuje eucharistická modlitba: On je tvoje Slovo, ktoré zachraňuje ľudí, on je ruka, ktorú podávaš hriešnikom, on je cesta, ktorou k nám prichádza tvoj pokoj…

Avšak neustále platia aj slová sv. Augustína: Stvoril si nás bez nás, ale bez nás, nás spasiť nemôžeš. Od nás vyžaduje, aby sme sa mu otvorili cez modlitbu, prijímanie sviatostí, cez skutky lásky. Tým sa mu dávame, aby nás očistil a posvätil.