Možno ste počuli o Američanoch, že za svojho života sa 4-5 krát presťahujú. Prečo? Je to kvôli práci, štúdiu alebo lepším životným podmienkam. Povieme si, že to majú v povahe a sú schopní viackrát za život začínať odznova. O nás sa skôr hovorí, že sme usadení doma, na jednom mieste. Ale za posledné roky sa to aj u nás veľmi zmenilo.

O Ježišovi platilo, že tri roky chodil po celej krajine. To však ešte nie je všetko. Narodil sa v Betleheme, jeho rodina utekala do Egypta, vyrastal v Nazarete. Po Jánovom krste odchádza do Galilei, nejaký čas sa usadil v Kafar¬naume, na území Zabulon a Neftali, lebo práve toto územie malo preň veľký význam. Bolo to územie pohanov. Židov tam žila iba hŕstka. Navštevoval synagógy, učil, uzdravoval, odpúšťal hriechy… Pod jeho vplyvom sa via¬cerí obracali a prijímali jeho náuku. Nezostal tam však príliš dlho. Odišiel do Samárie a odtiaľ do Judska, lebo chcel, aby všade zažiarilo svetlo jeho posolstva. Môžeme teda povedať, že Ježiš, aby šíril svetlo evanjelia, veľa cestoval.

V dnešných časoch, kvôli šíreniu evanjelia, veľa cestujú misionári a tiež aj ich laickí spolupracovníci. To sú nevysvätení ľudia, ktorí často odchádzajú do sveta, ako lekári, zdravotníci, učitelia, osvetoví pracovníci… Oni v mene Krista opustia svoj dom, mesto, krajinu a idú tam, kde ich ľudia najviac potrebujú. My, ktorí však ostávame doma, nemusíme smútiť, že nemáme podiel na Kristovej misii, lebo misijným územím sú aj naše farnosti, kde tiež treba evanjelizovať a šíriť svetlo Ježišovho posolstva.

Čo znamená evanjelizácia? Je to neustále formovanie prostredia, v ktorom žijeme, učením Ježiša Krista. Ale pozor! Evanjelizácia môže byť dvojaká: z donútenia alebo dobrovoľná.

Evanjelizácia z donútenia sa často praktizuje napríklad pred prvým svätým prijímaním, birmovkou, sobášom alebo krstom dieťaťa. Ale nie všetci sa musia správať ako donútení, lebo je aj veľa takých ľudí, ktorí majú radosť, že sa stretnú s kňazom a môžu s ním diskutovať, a tak sa upevňovať vo viere. Nájdu sa ale aj takí, ktorí pri tejto evanjelizácii doslova trpia, lebo ju berú z donútenia, keďže niečo od Cirkvi potrebujú. Mnohí rodičia potom zahŕňajú deti príkazmi typu: Už si sa pomodlil? Nie? Tak rýchlo utekaj! Obliekaj sa, aby si nezmeškal do kostola! Už si bol na spovedi? Tieto deti však dlho nevydržia nútenie do duchovných vecí. Funguje to iba do určitého veku a jedného dňa povedia: Dosť! Už tam nejdem! A rodičom vytknú: Veď tam nechodíte ani vy! Mnohí rodičia takto konajú preto, lebo už aj oni neboli evanjelizovaní.

Dobrovoľná evanjelizácia je taká, ktorú začíname od seba. Ak najskôr seba evanjelizujem, seba vzdelávam, seba posväcujem, potom môžem evanjelizovať aj iných. Je pravda, že kňaz sa nedostane všade, a preto najúčinnejšia evanjelizácia je evanjelizácia v rámci bežného života, pracovných či priateľských vzťahov, pri rozličných stretnutiach, neformálnych rozhovoroch, v situáciách, kde sa od nás žiada postoj alebo pomoc. Často práve obetaví veriaci, je jedno či mladí alebo starí, pripravujú ľudí na stretnutie s kňazom, a tým aj na stretnutie s Kristom.

Zapamätajme si, že kresťan, ktorý sa celý život nepohne z miesta v duchovnom živote, nič neurobí pre Krista, Cirkev, evanjelizáciu, farnosť. Jeho náboženstvo je egoistické: Len ja a Boh. Ježiš však chce náboženstvo zodpo¬vednosti jeden za druhého, náboženstvo živé a aktívne. Ježiš heslo sveta: Ži a nechaj žiť! zmenil na Ži a pomáhaj žiť aj druhým! Kvôli tomu heslu neobsedel na jednom mieste a chodil po kraji a evanjelizoval všetkých, ktorí mali o to záujem.

Alberta Schweitzera sa raz ktosi spýtal, ako najlepšie sa vychovávajú deti. On sa zamyslel a povedal: Sú tri metódy: po prvé – príkladom, po druhé – príkladom a po tretie – príkladom.

Aj my môžeme túto jeho odpoveď použiť na otázku: Ako najlepšie evanjelizovať? Príkladom! Využime aj dnešnú nedeľu na spytovanie svedomia v tomto duchu: Aký príklad viery vydávam svojmu okoliu? Ako evanjelizujem?

Možno prežijeme celý život na jednom mieste, lenže dôležité je, aby sme tam neboli pasívni, ale aby sme príkladom viery vychovávali celé naše okolie.