Ako často dospievajúce dieťa vyčíta rodičom: Vy mi stále čosi prikazujete a zakazujete. Keby ste ma mali radi, tak by ste sa ku mne tak nesprávali! A rodičia oponujú: Práve preto, že ťa máme radi a záleží nám na tebe, chceme ťa upozorniť a usmerniť, ako máš žiť. Nechceme, aby si urobilo ti isté chyby, ktorých sme sa my v tvojom veku dopustili. Je to len a len pre tvoje dobro. Ak zachováš naše rady, bude sa ti dobre vodiť. Keby som sa spýtal, aby zdvihli ruky tí, ktorí čosi podobné zažili, či už ako rodičia alebo deti, asi všetky ruky by boli hore.

Zaujímavé je, že s týmto problémom sa stretávame aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš povedal učeníkom: Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.

Ježiš veľmi dobre vedel, čo hovorí. Mnohí jeho poslucháči si mysleli, že na prikázania bol iba Starý zákon a v Novom zákone Ježiš hlásal už iba lásku. Lenže ani v Starom zákone láska nebola niečím neznámym a Nový zákon si tiež nemôžeme predstaviť bez prikázaní. A aby nik nezostal na omyle, Ježiš povedal slová, ktoré sme dnes počuli. K nim treba ešte priradiť slová, ktoré odzneli na inom mieste: Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v Nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová, a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.

Židia aj pri Ježišovi chceli mať všetko ľahké a jednoduché. Preto keď počúvali jeho príkazy, často mávali rukami a tvrdili, že jeho reč je tvrdá, že sa nedá počúvať a pohoršení od neho odchádzali. Podobne je tomu aj dnes, kedy mnohí veriaci by si tiež chceli všetko zjednodušiť a zľahčiť. Pomerne často môžeme počúvať názor, ktorí majú títo ľudia, že keby nebolo prikázaní, všetko by bolo ináč a veriacimi by boli všetci ľudia, lebo prikázania zväzujú ruky a dokonca prekážajú v láske. Zabúdajú však, že láska a prikázania patria spolu, sú vzájomne zviazané, a aby Ježiš to všetko uľahčil, vložil ich do dvoch viet. Oznámil ju zákonníkovi, ktorý sa ho pýtal na hlavné prikázanie v Zákone: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Kedy milujeme Boha? Keď pochopíme správnosť a prijmeme jeho prikázania, keď si zodpovedne plníme svoje náboženské povinnosti. Sem patrí poklona Bohu v modlitbe, vyslovovanie jeho Mena s úctou a láskou, stretávanie sa s ním vo sviatostiach, v Písme, v meditácii…

A kedy milujeme blížneho? Keď mu preukazujem takú lásku, akú sebe samému. O láske apoštol Pavol píše: Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Buďme však úprimní, že túto lásku častokrát prehlušuje netrpezlivosť, tvrdosť, nespravodlivosť, sebectvo a pýcha, nepozornosť, krutosť, závisť, vypínavosť, urážlivosť, klamstvo, nedôvera, nevernosť…

Kde si môžeme overiť našu lásku k blížnemu? V prvom rade je to rodina, potom pracovisko, škola… Doznajme si však, koľko zlých prímesí dávame na týchto miestach do našej lásky? Koľkokrát sme práve my pôvodcami rozličných svárov a nepríjemnosti? Ďalším miestom, kde si môžeme overiť svoju lásku k blížnym, je naše kresťanské spoločenstvo, teda farnosť. Nemali by tu žiť zabudnutí starci, chorí bez návštev, hladujúci, chudobní, opustení, nepovšimnutí… Každý z farského spoločenstva by mal mať aspoň minimum istoty, že keď sa mu niečo stane, cirkevná obec sa o neho a jeho rodinu v prípade potreby postará. Lenže ako je tomu v skutočnosti? Ideme na svätú omšu – kritizujeme, v kostole miesto sústredenia sa, obzeráme sa dookola a hodnotíme ľudí, vyjdeme z kostola a opäť kritika a posudzovanie. Kde zostala láska a pozitívny záujem o druhých?

Bolo to v roku 1950 v Taliansku. Starý neapolský kardinál nevedel, čo si má o tom myslieť. Zažil už všeličo, takéto niečo ešte nie! Pred ním v kancelárii sedí mladý kňaz. Prosí o dovolenie, aby sa mohol stať tulákom! Chce žiť na ulici medzi neapolskými uličníkmi. Starý kardinál také niečo nevie pochopiť. Pozná situáciu v Neapole: 200 000 nezamestnaných. A veľké množstvo chlapcov sa potuluje po uliciach, lebo ich rodičia sú bez práce a nemôžu ich uživiť. Žijú z krádeží, príležitostne aj z obchodu s drogami a žobrania. Spávajú kade-tade po kútoch. Sú ako divé mačky a neboja sa ani polície. Tento mladý kňaz, Mario Borelli, im chce pomôcť, chce im dať strechu, chlieb a trochu ľudského tepla. To vie kardinál pochopiť. Ale prečo sa má aj kňaz stať tulákom? Mário vie presne, prečo: Keď pôjdem za týmito chlapcami ako kňaz, napľujú mi do tváre. Sú hrozne nedôverčiví. Kardinál premýšľa: Dajte mi desať dní na rozmyslenie. Po desiatich dňoch plán schválil. Mario ide na ulicu, starú čiapku stiahnutú na ucho, roztrhané šaty, v kútiku úst cigaretový ohorok. Žobre, zbiera cigaretové ohorky a stane sa chlapcom z ulice. Pomaly si získava srdcia týchto chlapcov. Stane sa dokonca vodcom jednej bandy. Keď nájde primitívne prístrešie, idú chlapci za ním. Nemôžu inakšie, sú ním fascinovaní. Tento Mario má v sebe čosi, čomu nemožno odolať. Nemali na to slovo, lebo to nikdy nezažili. Ako mohli vedieť, že to bola láska?

Aká je moja láska k blížnym? Vidím v nich Krista? Aká je moja láska k Bohu a k jeho prikázaniam?

Dajme sebe, ale aj iným, v budúcom týždni znať, že v nich milujeme nášho nebeského Otca…