Zaiste viete, že keď sa koná dajaké významné športové alebo spoločenské podujatie, konajú sa pri tej príležitosti bankety alebo kultúrne akcie. Pri nich sa vyhlasujú výsledky, vyzdvihujú sa klady, ale aj sa upozorňuje na nedostatky, aby sa v budúcnosti neopakovali.

Tri roky Ježišovho účinkovania boli významným medzníkom v dejinách ľudstva, preto sa rozhodol svoju misiu zhrnúť do rozlúčkovej reči, ktorá je obsiahnutá v Jánovom evanjeliu v 17. hlave. Úvod tejto reči sme si mohli vypočuť v dnešnom evanjeliu.

Aký program malo Ježišovo pôsobenie medzi ľuďmi? Aby sme nemuseli listovať množstvo dokumentov, on sám ho zhrnul do niekoľkých bodov.

V prvom rade hovorí, že dostal od Boha moc nad všetkými ľuďmi. Túto moc nikdy nezneužil, ale naopak, pripravil ňou všetkým večný život a svojím životom predstavil nebeského Otca.

Ďalšou Ježišovou povinnosťou bolo osláviť Boha. To aj urobil, veď nikdy nehovorí iba o sebe, ale vždy spomína aj Otca. Veľmi pekne to vyjadril: Ja a Otec sme jedno… a nikdy nezabudol dodať, že skutky, ktoré koná, koná v Otcovom mene.

Oslava Boha vyvrcholila v učení o ňom, čo Ježiš vynikajúco zvládol. Predstavil Boha ľuďom v pravom svetle, takže apoštol Ján ho presne vystihol slovami: Boh je láska.

Za správne prežitý a naplnený život je Ježiš odmenený tak, že odchádza k Otcovi, aby prevzal vládu a súdil živých aj mŕtvych.

Ježišovo poslanie môžeme teda zhrnúť do štyroch bodov: dostal od Boha moc, oslávil ho, učil o ňom a je oslávený v nebi.

Takýto životný program by mal mať každý z nás. Krst je sviatosť, ktorou sme dostali moc a birmovaním sa táto moc zmenila na povinnosť. Sme teda povinní oslavovať Boha vo svojom živote a o ňom učiť iných. Po takto naplnenom živote budeme aj my vzatí do neba.

Veľmi pekne sa o tejto skutočnosti vyjadruje aj Druhý vatikánsky koncil v Pastorálnej konštitúcii o cirkvi v súčasnom svete Radosť a nádej v bode 43: Koncil povzbudzuje kresťanov, príslušníkov občianskeho a zároveň náboženského spoločenstva, aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti a dali sa pritom viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, ktorí keďže vedia, že tu nemáme trvalé miesto, ale hľadáme si budúce, sa nazdávajú, že môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich na ne ešte viac zaväzuje v súlade s povolaním, ktorého sa každému dostalo. Nemenej sa však mýlia tí, ktorí sa naopak domnievajú, že sa môžu pohrúžiť do svojich pozemských záležitostí takým spôsobom, akoby tie nemali celkom nič spoločné s náboženským životom, ktorý sa podľa nich obmedzuje iba na bohoslužobné úkony a niektoré mravné povinnosti. Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby. Proti tomuto pohoršeniu sa rozhodne stavali už starozákonní proroci a ešte viac zaň hrozí ťažkými trestami v Novom zákone sám Ježiš Kristus. Nech sa teda nestavajú pomýlene proti sebe profesionálna a sociálna činnosť z jednej strany a náboženský život zo strany druhej. Kresťan, ktorý zanedbáva svoje časné povinnosti, zanedbáva tým svoje povinnosti voči blížnemu, ba i voči samému Bohu a vystavuje nebezpečenstvu svoju večnú spásu. Nech sa kresťania skôr tešia podľa príkladu Krista, ktorý bol remeselníkom, že môžu vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné, profesionálne, vedecké a technické úsilie v jedinú životnú syntézu s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením sa všetko uvádza do súladu na Božiu slávu.

O čom inom hovorí koncil, ak nie o naplnenom živote, ktorým máme osláviť Boha a vydať o ňom svedectvo? Zamyslime sa v dnešnú nedeľu nad svojím životom. Spytujme si svedomie, ako ja oslavujem Boha…?