Mnohí, najmä starší ľudia tvrdia, že dnešný človek sa tak rýchlo nezdôveruje so svojimi problémami, ako tomu bolo v minulosti. Vtedy ľudia, najmä v menších komunitách, boli vzájomne „zrodinkovaní“ a vedeli jeden o druhom temer všetko. Toto tvrdenie však nie je úplne pravdivé, lebo stačí náhodný a krátky rozhovor s neznámym človekom, aby sme poznali, aké hodnoty vyznáva, k čomu sa hlási, aké má názory… Jedno však u dnešných ľudí ťažko zistíme: akého sú náboženstva. Osvojili si totiž názor, že náboženstvo je súkromnou vecou človeka, preto sa o ňom nemá hovoriť, aby to snáď niekoho neurazilo, najmä, ak by bol dotyčný neveriacim.

Dnešné evanjelium však jasne hovorí, že verejné priznanie sa ku Kristovi je bezpodmienečným predpokladom pre večný život. Je to rovnako záväzné, ako milovať blížneho a preukazovať mu milosrdenstvo. Kto sa za Krista hanbí, musí počítať s tým, že aj on sa bude zaň hanbiť pred nebeským Otcom.

Ako si však máme v hlave zrovnať tieto prísne slová o vyznaní s inými výrokmi Ježiša, v ktorých odkazuje náboženstvo do komôrky srdca a brojí proti farizejom, ktorí využívali náboženstvo na svoj obdiv? Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. A keď k tomu pridáme tie dnešné slová: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach, pýtame sa, ako tomu rozumieť?

Náboženstvo má dve stránky. Prvá je vnútorná – súkromná, na ktorú sa vzťahujú Ježišove slová o náboženskom súkromí. Keď sa totiž človek rozhodne stretnúť s Bohom, hovoriť s ním v modlitbe, musí sa to odohrať v hĺbke srdca, čo samozrejme, neznáša publicitu. Druhá je vonkajšia – verejná, pri ktorej vychádzame z toho, že Boh je pánom sveta, ľudstva, štátov, národov… Preto vzťah k nemu nemôže byť iba súkromnou záležitosťou, nemožno ho odbaviť iba v komôrke srdca, zatlačiť ho iba do kostolov alebo zavesiť jeho obraz do vždy zatvorenej spálne. Boh má pevné miesto aj vo verejnom živote, má byť aj verejne uctievaný a rešpektovaný. Veď ani Kristus sa neostýchal obetovať život pred celou verejnosťou, a preto aj nám musí na ňom záležať viac, ako na mienke ľudí. Sú v živote totiž situácie, kedy musíme bez vytáčok, rovno a jasne povedať, že sme veriaci a za svojou vierou si stojíme.

Sú však situácie, kedy nám náš náboženský cit bráni ukazovať svoje presvedčenie a my si povieme: Čo je komu do toho, akého som náboženstva, v čo verím, či chodievam do kostola a pristupujem k sviatostiam… Nebudem sa o tom baviť s ľuďmi, ktorí tomu nerozumejú alebo nechcú rozumieť. Či nepovedal sám Kristus, aby sme nehádzali perly sviniam? Iste už každý z nás dospel niekedy k takýmto záverom, lebo sme zistili, že je lepšie mlčať, ako sa o náboženstve hádať, poprípade pôsobiť ako sektári, ktorí až fanaticky a niekedy aj násilím vnucujú svoje názory.

Dnešná doba je iná, ako za čias Krista alebo v kresťanskom stredoveku. Preto aj Pánove slová máme chápať v duchu našej súčasnosti. Dnes nie je potrebné vyznať Ježiša pred vladármi a kráľmi, ako pred 2000 rokmi. Ale tiež ani nesmieme robiť z náboženstva protest, demonštráciu, opozíciu… Viera dneška musí byť výrazom prežívaného, úprimného kresťanstva. Svet od nás nečaká veľké slová, ale iný život, celkom iný, ako vedú ľudia bez Boha. Podľa nášho správania sa, skromnosti, obetavosti, ochote každému pomôcť, musia ľudia poznať, že sme na tomto svete, ale nepatríme tomuto svetu. Ako ľudia slúžiaci tomuto svetu sa neskrývajú s tým, čo je ich ideálom, tak aj z nášho spôsobu života musí byť každému jasné, aké sú naše záujmy a túžby.

Leslie Strobelová sa stala kresťankou v roku 1979. Príklad, ktorý vychádzal z jej života mal vplyv aj na jej neveriaceho manžela. Vydal sa na cestu hľadania Boha a napokon ho aj našiel. Vo svojej knihe Prípad pre Krista rozpráva o dvoch rokoch intenzívneho hľadania, ktoré ho priviedlo ku Kristovi. Tento novinár, ktorý je držiteľom viacerých ocenení v oblasti žurnalistiky, sa teraz venuje v prevažnej miere písaniu odpovedí na otázky, ktoré dávajú neveriaci a často aj cynickí čitatelia novín, pre ktoré pracuje. Zmena, ktorou prešiel, sa dotkla aj ich päťročnej dcéry, ktorá raz povedala: Mama, ja by som chcela, aby Boh urobil pre mňa to, čo urobil pre ocka. Viera Leslie Strobelovej ovplyvnila život celej jej rodiny. Presne to má byť aj poslaním každého z nás. Život našej viery má ovplyvniť život okolia, v ktorom sa pohybujeme.

Pane, daj nám silu, aby sme bez strachu vyznávali svoju vieru, aby sme sa za teba nehanbili, nech nás raz aj ty môžeš vyznať a predstaviť svojmu Otcovi. Amen.