V tomto roku sa konajú v našej krajine troje voľby a všetci to dobre poznáme, že hoci sa ešte ani nezačala volebná kampaň, konajú sa politické mítingy, počúvame silné reči, sľuby, slová… Nie, nemám v úmysle hovoriť o politike, ale chcem hovoriť a hlásať čisté Božie slovo, ktoré nám dnes zjavuje, že aj Boh občas chce prehovoriť k ľuďom, a preto sa im potrebuje nejakým spôsobom zviditeľniť. Keby prehovoril vo svojom majestáte, vo svojej obrovskej sile, ľudia by sa triasli hrôzou a bez reptania by prijímali všetko, čo by im povedal. Tak by však stratili slobodnú vôľu, preto sa Boh prihovára ľuďom ticho, nenápadne a jemne. Tichým hlasom povedal Abrahámovi, aby vyšiel zo svojej zeme a putoval do zeme zasľúbenej. Mojžišovi z horiaceho kra ticho oznámil, aby vyšiel z Egypta a vyviedol vyvolený ľud do zasľúbenej zeme. Ako sme mohli počuť aj v dnešnom prvom čítaní, prihovoril sa aj Eliášovi, nie vo víchrici, ani v zemetrasení, ani v ničiacom ohni, ale v jemnom vánku.

Ani Ježiš neprišiel na svet za sprievodu hlasnej propagandy, nevyrastal v kráľovskom paláci, nebol obskakovaný služobníctvom, ale vyrastal v tesárskej dielni. Keď dospel, nevyhľadal učeného rabína Gamaliela, ani člena židovskej veľrady Nikodéma, ani nešiel za Kajfášom, aby mu ponúkol spoluprácu. Vybral sa však na breh Genezaretského jazera, kde si vyvolil apoštolov a spolu s nimi putoval Galileou a Judskom. Rozprával im o Božom kráľovstve a pritom im nič nesľuboval, skôr požadoval. Keď ho matka prosila, aby pomohol mladomanželom v Káne, neupozorňoval ľudí, že teraz príde čosi mimoriadne, ale urobil zázrak celkom ticho a nenápadne, takže svadobčania ani nepostrehli, ako prišli k dobrému vínu. Slepého človeka uzdravil celkom nehygienicky, takže napľul do prachu, urobil blato a ním mu potrel oči. Rozmnožil chlieb a ryby, čím nasýtil tisícové zástupy a pritom nečakal poďakovanie a chválu. Dokonca aj keď sa Peter topil, nevyčítal mu slabú vieru, ale chytil ho za ruku a pomohol mu.

Takýto Ježiš zostáva vo svete už dvetisíc rokov. Nie je obklopený dvoranmi, leskom slávy a bohatstva, ale je obklopený skôr samotou, bezbrannosťou a chudobou svätostánku. Zostáva vo svete inkognito, takže svätý Augustín sa doslova strachuje, aby sa na tomto svete nestratil. Veď to všetci poznáme, že niekoho čakáme a on sa vyberie úplne iným smerom, takže si musíme telefonovať, aby sme sa našli. Nešťastím však je, ak minutie s Kristom je trvalé. Tým sa naplnia slová apoštola Jána: Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.

Aby sme Ježiša lepšie poznali a prijali, je treba sa občas odtrhnúť od starostí sveta, od ťažkostí každodenného života a prežiť sním aspoň krátku chvíľu. Tak prežívali svoje dni apoštoli po nanebovstúpení Pána, keď s Máriou zotrvávali na modlitbách a očakávali prisľúbeného Ducha Svätého. Pre nás sú niečím podobným duchovné cvičenia. Je to chytenie za ruku samotným Kristom a vytiahnutie našej častokrát topiacej sa duše z vôd hriechu a smrti.

Svätý Hieronym povzbudzuje listom jednu veriacu ženu k duchovným cvičeniam takto: Vyhľadaj si osamelé miesto, kde by si nebola rušená rodinnými starosťami a uchýľ sa tam, ako do prístavu. Tu čítaj nábožné knihy, mnoho sa modli a premýšľaj nad budúcimi vecami, aby si si vynahradila, načo inokedy nemáš čas. Nepíšem ti to preto, aby som ťa odvrátil od tvojich drahých, ale chcem, aby si sa v samote premýšľaním naučila, ako sa máš ku svojim drahým správať.

Dnes je moderné tvrdiť, že nemáme čas, všetko máme rozpočítané na sekundy a akosi nám nezostáva čas ani na Boha. Ak však nemáme čas na Boha, nemáme ho ani na svoju dušu. Všetci cítime, že to nie je správne. Pritom Ježiš nás chce chytiť za ruku ako Petra a chce nás zachrániť. Dajme mu k tomu príležitosť a nasmerujme svoj život tým správnym smerom – na Krista. Vyhľadajme denne samotu, aby sme aspoň na chvíľu mohli byť sním, hovoriť k nemu a počúvať ho. A ak to bude čo len trocha možné, zúčastnime sa radi na duchovných cvičeniach a načerpajme veľa darov a milostí, ktoré nám tam Pán ponúkne.