Ľahšie sa nám zvládajú veci, na ktoré sme dopredu upozornení. Keď príde do nášho života čosi náhle a nepredvídané, bývame zarazení, prekvapení a častokrát sa so situáciou nevieme vyrovnať.

Ježiš sa pripravoval na cestu do Jeruzalema a pripravoval na ňu aj apoštolov. Viackrát im spomínal, že bude trpieť, zomrie, ale aj vstane z mŕtvych. Dnešné evanjelium nám opisuje situáciu, kedy celkom priamo a otvorene rozpráva, že proti nemu sa nepostavia iba jednotlivci, ale Najvyššia rada – Synedrium, ktorá ho odsúdi na smrť a vydá rímskemu prokurátorovi Pilátovi, aby potvrdil rozsudok smrti. Aj napriek tomu, že o všetkom vedel, necúvne, ale zostáva verný svojmu poslaniu a pokračuje v ceste, ktorá skončí na Kalvárii. Nevyhnutnosť svojho utrpenia a smrti nepripisuje nejakému slepému osudu, ale jedine vôli nebeského Otca.

V tomto sa vyznačoval aj celý jeho pozemský život. Hneď na začiatku svojho verejného účinkovania sa stavia do jednej rady s hriešikmi, aby sa nechal pokrstiť, pretože taká bola vôľa jeho Otca. Kráča opačnou cestou ako Adam, ktorý chcel byť ako Boh, on Syn Boží zostúpil z neba, aby sa stal človekom. A keďže kráčal po ceste nepokrútenej pravdy, musel počítať s protirečením, s utrpením a napokon so smrťou. Práve v tejto, pre neho ťažkej chvíli, stavia sa mu do cesty ten učeník, ktorého vyznamenal a urobil ho Skalou. Peter nedokázal pochopiť, ako Mesiáš môže trpieť a zomrieť, a preto hovorí: Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať! Iste nepočítal, ako hrozne na Ježiša zapôsobí táto jeho dobre myslená reč, a preto si musel vypočuť prísne pokarhanie: Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské! Boli to naozaj tvrdé slová, ktorými Ježiš jasne prejavil svoj nesúhlas s Petrom, ale aj s každým, kto by ho chcel odkloniť od Božej vôle.

Nekompromisný postoj a ustavičný boj za trvalé hodnoty žiada Ježiš od každého, kto ho chce nasledovať: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!

V ľudskom živote sú možné dva smery, ktorými sa ľudia uberajú do večnosti: smer, ktorý ho odvádza od Boha a smer, ktorý ho privádza k Bohu. Ten prvý je pohodlnejší, zato však plný hrôzy a kliatby. Ľudské dejiny možno prirovnať k oceánu, ktorý svojím ustavičným vlnením vynáša na breh nové problémy: vlny drog, protestov, sexuality, terorizmu… Druhá cesta, ktorá privádza k Bohu, je na prvý pohľad drsná a strmá, zato však všetci, čo po nej odhodlane kráčajú, pociťujú vo svojom srdci pokoj, silu a nachádzajú svetlo.

Svätý Tomáš Akvinský si položil otázku, či by Boh mohol stvoriť lepší a svätejší svet, svet bez hriechu, vrážd a iných ohavností. Odpovedal na ňu takto: Isteže by mohol vo svojej všemohúcnosti taký svet stvoriť. Uvažoval však ďalej a pýtal sa: Bol by ale takýto dokonalý a svätý svet hodnotnejší? A jeho ďalšia odpoveď bola prekvapujúca: Takýto svet by bol menejcenný, pretože by mu chýbal charakter slobodného rozhodovania a víťazstva druhej možnosti.

Človek bol odjakživa fascinovaný voľbou druhej možnosti, cesty, ktorá privádza k Bohu. Avšak, aby človek mohol voliť, potrebuje k tomu slobodu. Sloboda sa však dá veľmi ľahko zneužiť. Človek nie je zodpovedný iba pred ľudskou spoločnosťou alebo pred svojím svedomím, ale predovšetkým pred svojím Stvoriteľom. Náš Pán nás k tomu napomína a to nielen slovom, ale hlavne svojím príkladom.

Voľme aj my cez celý zvyšok života druhú možnosť. Vedzme, že hoci táto cesta je náročná, privedie nás k Bohu a jeho Syn Ježiš Kristus nám dá milosť, aby sme po nej vládali kráčať až do cieľa.