Jean Paul Sartre opisuje vo svojej dráme Uzavretá spoločnosť moderný život v jednej vile, v ktorej býva niekoľko ľudí. Všetky dvere a okná sú zamurované, žiadne svetlo, žiaden hlas neprenikne zvonka. Podľa toho vyzerá aj atmosféra v dome, kde obyvatelia si idú navzájom na nervy. Z kresťanského hľadiska chce táto dráma povedať, že takto to dopadne s človekom, ktorý nepozná Boha, pretože má zakrytý pohľad na neho a zamurovaný pohľad aj na blížneho. Moderný psychológ charakterizoval takýto život slovami: Samé zrkadlá a žiadne okná… Chce tým povedať, že človek, ktorý žije bez Boha, bez neba, bez milostí, vidí v podstate len seba, všade naráža len do seba, všetko obracia iba na seba a miluje len a len seba.

Ak si pozorne prečítame evanjeliá zistíme, že Ježišovi vždy záležalo na človekovi, hlavne keď volá o pomoc, a to nielen v zúfalstve, chorobe či starobe, ale aj vo svojom hriechu a vo svojej vine, ktorú na seba uvalil a nemôže ju uniesť. Aj dnešné evanjelium sa zaoberá týmto problémom a zaznamenáva nám Kristovu odpoveď na otázku, čo robiť, keď vieme o hriechu svojho brata. Jeho rada neplatila iba kedysi dávno, ale je záväzná aj pre naše pomery. Ježiš doporučoval tri stupne napomenutia: v súkromí, pred svedkami a v cirkevnom zhromaždení.

Ako my riešime takéto prípady? Vieme o niekom, kto nekoná dobre, ale pomyslíme si vôbec, ako by na našom mieste konal Ježiš? Alebo, čo my máme urobiť v jeho mene? Obvykle bývame veľmi skoro hotoví, keď sa nás hriech druhého človeka netýka, keď nám osobne neubližuje, vtedy si povieme: Čo ťa nepáli, nehas… Už ani lepšie sa nedá vyjadriť ľahostajnosť k osudu blížneho, ktorá s kresťanskou láskou nemá nič spoločné. V ďalšom prípade si o nedobrom živote a hriechu druhého radi porozprávame s niekým ďalším a hodnotíme ho, aký zlý život žije, aký zlý príklad dáva deťom, ako je pohoršenie okoliu… Nenájdeme však odvahu ísť za ním, pohovoriť si s ním a s dobrotou a láskou ho napomenúť. Nie je vôbec ťažké pridať sa k tým, ktorí nad človekom, robiacim chyby lámu palicu alebo robia kríž a prestali s ním hovoriť, prestali sa oň zaujímať, lebo v ich očiach je jednoducho zatratený. Lenže Božou vôľou je, aby nezahynul nik…

Ježišova smernica o bratskom napomenutí platí aj pre manželov. Problémy majú riešiť spolu, nechávať si ich pre seba, nesťažovať sa inému, aj keby to bol najbližší človek. Sťažovať si na manželského partnera je začiatkom rozdelenia, je to prvý korienok, z ktorého môže vyrásť burina rozvodu. Manželia si majú pravdu povedať priamo a otvorene, čo im častokrát robí veľké problémy. Je to niekedy ťažké, ale je to v súlade s Ježišovou výzvou k napomenutiu v súkromí, pri ktorom je láskyplný záujem o človeka a jeho dobro. Keby manželskí partneri toto umenie pestovali, predišlo by sa bolestnému konaniu, karhaniu a obžalovávaniu pred svedkami i pred súdmi, keď sa už manželstvo zrútilo.

Ako kresťania nesmieme byť nikdy v postavení, ktoré by sme slovne vyjadrili: Nič ma nie je po tom človeku. Nestarám sa ako žije, nemiešam sa do jeho záležitosti, aj keď je môj partner alebo priateľ, predsa nie som jeho dozorca. Takáto ľahostajnosť je akoby prečiarknutím všetkého, čo znamená viera a k čomu nás má viesť. Prorok Ezechiel jasne hovorí: Ak vtedy, keď poviem bezbožnému: „Bezbožník, určite zomrieš!“, nebudeš hovoriť, aby si bezbožníka vystríhal pred jeho cestou, ten bezbožník zomrie pre svoju vinu, ale jeho krv budem požadovať z tvojej ruky. Ale ak si ho ty upozornil pred jeho cestou, aby sa z nej vrátil, a nevrátil sa zo svojej cesty, on zomrie, no ty si si zachránil dušu.

Ale je tu ešte jeden problém, ktorý pri dnešnom rozjímaní iste každého napadol: Ako hovoriť s blížnym, ktorý potrebuje môj záujem či napomenutie, pričom viem, že o moje slovo nestojí, zavrie predo mnou dvere, alebo nemám na neho žiaden vplyv? Aj pre túto situáciu máme vo Svätom písme radu. Apoštol Jakub doporučuje modlitbu: Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého. Eliáš bol krehký človek ako my a keď sa naliehavo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A znova sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala svoj plod. Bratia moji, keby niekto z vás zblúdil od pravdy a iný ho obráti, nech vie, že ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov. Modlitba spôsobuje zázraky aj tam, kde ich nikto nečakal. Máme sa modliť za človeka, ktorý nestojí o našu radu, ktorý sa pred nami uzatvára, alebo na ktorého nemáme žiadny dopad. To sa týka aj politikov, na ktorých mnohí nadávajú, pričom zabúdajú, že nadávky nič nevyriešia, ale modlitba áno. O týchto ľuďoch sa vždy dá hovoriť s Bohom.

Božie požehnanie prichádza rôzne. V brazílskom meste Sao José mladý zlodej pri krádeži zastrelil v spálni syna miestneho pekára. Matka zastreleného chlapca navštívila vraha a povedala mu: Zabil si mi syna. Teraz musíš zaujať jeho miesto ty. V Brazílii nie je trest smrti. Táto matka sa jedenásť rokov modlila za vraha svojho syna a každú druhú sobotu vstávala zavčas ráno, aby cestovala do väznice a mohla byť čo najdlhšie so „svojím novým synom“. Tento nový syn po prepustení vyhlásil: Kým táto žena nevstúpila do môjho života, nebol som ničím, bol som zviera. Ona urobila zo mňa človeka.

Nebuďme sudcami druhých, lebo to nám nepatrí, ale nezostávajme ľahostajní k ich hriechu. Žiaden hriech nie je niečo, čo by sa nás netýkalo, čo by nás nemuselo páliť. Preto, ak je možnosť, vždy využime príležitosť prehovoriť a napomenúť, kde je to potrebné. Ale vždy to robme ako Ježiš, ktorý nemoralizoval, nehrozil, nevyhrážal sa peklom, ale hovoril s ľuďmi s láskou dobrého Pastiera, ktorý sa raduje, keď nájde stratenú ovcu. Ale najdôležitejšie je modliť sa za hriešnikov a v prvom rade za seba, najväčšieho hriešnika…