Iste nik z nás nemá rád ľudí, ktorí nasľubujú hory-doly, ale vždy zostane iba pri sľuboch. Takých ľudí zvykneme nazývať titulom „sľubotechna“. Bolo by smutné, keby sme medzi takýchto ľudí patrili aj my, čím by sme vlastne strácali dôveru a dobré meno pred inými.

Na podobných ľudí je namierené aj dnešné Kristovo podobenstvo. Týka sa tej časti židovského národa, ktorá bola presvedčená o svojej mravnej dokonalosti. Boli to farizeji a zákonníci, ktorí sa domnievali, že stačí odpovedať na Božiu výzvu, ako odpovedal syn svojmu otcovi, keď ho posielal pracovať do vinice: Idem, pane! Veľmi dobre však vedel, že má iný plán. Kristus stavia túto časť takzvaných „lepších členov spoločnosti“ proti tým, ktorými sa pohŕdalo. Pán odpovedá elitným a sebavedomým Židom: Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.

Čo myslíte, nie je aktuálna podstata tohto podobenstva aj v dnešnej dobe? Zastavme sa pri synovi, ktorý na otcovu výzvu odpovedal: Idem, pane! ale nešiel. Či tento syn, vlastne podvodník, nie je verným obrazom mnohých kresťanov? Veď pri krste sme ústami našich rodičov a krstných rodičov sľúbili, že sa budeme zriekať diabla a všetkých jeho skutkov a zasvätili sme sa Bohu a jeho službe. Kresťan sa má preto snažiť celý život žiť v spojení s Bohom, aby svoje konanie mohol nazývať Božou službou.

Boh každému z nás povedal: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice! – to jest uskutočňuj na každom kroku moju vôľu, konaj podľa mojich zákonov, pracuj na svojom posvätení… Mnohí odpovedali: Idem, pane! ale v skutočnosti nešli. Ich odpoveď nebola pravdivá. Sklamali… Ale Boh ich opäť volá. Rád by z nich urobil dobrých kresťanov. Oni sami vidia, že sa mýlili, keď nežili podľa Božieho zákona, spytujú si svedomie, pristupujú ku sviatosti zmierenia, kde sa im dostáva odpustenie. Nebeský Otec ich znova posiela pracovať do svojej vinice, do vinice poctivého kresťanského života. A oni vo svojich predsavzatiach sľubujú: Áno idem, polepším svoj život… V ich rozhodnutí býva aj kus dobrej vôle. Je to vidieť aj z toho, že sa skutočne vydajú do práce vo vinici svojej duše, ale skoro sa vrátia. Ich snaha je slabá, hoci mali dobrú vôľu.

U mnohých však niet ani dobrej vôle, takže to ich: Áno, už idem, nie je úprimné. Oni sa ani nepokúšajú urobiť krok k práci na svojom obrátení, hoci to sľúbili. Ich slová boli falošné, nepravdivé, ako celý ich život. Ale aj ich chce Boh zobudiť z ich smrtonosného spánku a prehovorí k nim nejakou udalosťou, buď v ich vlastnom živote alebo v ich blízkosti, pred ich očami. Môže to byť nejaké nešťastie, smrť blízkeho človeka... V tom všetkom je treba vidieť opätovnú výzvu: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice! Mnohí z nich aj povedia: Idem, pane! – pretože majú vo zvyku tak hovoriť. Ale stane sa, že skôr ako sa odhodlajú splniť svoj sľub, zabudnú naň.

Veľmi dôležitou vlastnosťou človeka má byť pravdivosť, a to nielen v zmýšľaní, ale aj v konaní. Dobrý človek je ten, ktorý myslí a koná na základe zásad evanjelia a učenia Cirkvi a závery tohto zmýšľania aplikuje v živote. Na každom kroku uskutočňuje svoje krstné sľuby, uvádza do života svoje predsavzatia, ktoré si dáva pri sviatosti zmierenia, načúva Božiemu hlasu či je varujúci alebo povzbudzujúci a odpovedá naň ochotne: Idem, pane!

Ktorému synovi z evanjelia sa podobá môj život? Sľubujem Bohu iba hory-doly alebo sa usilujem žiť hlboký kresťanský život?

Poviete si: Ja tak často padám! Ježiš o tom vie, ale pre neho je dôležitá už i naša snaha a ochota bojovať s problémami, hriechmi, nedokonalosťami a slabosťami. Svätci sú naše vzory, lebo keď raz dali Bohu svoje áno, tak šli pracovať, aj keď cesta za svätosťou nebola ľahká a pohodlná.

Don Anton Hlinka spomínal na svoje zážitky zo Sicílie: Raz som bol hosťom u starostu istého mestečka. Sediac v sedemčlennom rodinnom kruhu, prišla reč aj na povinnosti angažovaného kresťana. Vtedy mi starosta s jednoduchosťou vyhlásil: Otče, ako vidíte, nie sme bohatí. Máme to, čo potrebujeme. A predsa sa dosť často pýtam sám seba, či Boh nemá nejaké požiadavky navyše. Vtedy mi prišlo na um, že síce nemám nič na rozdávanie, ale čosi mi predsa ešte ostáva. A to je čas. Trochu voľného času. A tak som sa už dávnejšie rozhodol sedieť po večeroch – zavše až do polnoci – v lokále odborárov a byť k službám všetkým, ktorí potrebujú radu alebo pomoc od starostu. Píšem žiadosti, vysvetľujem sociálne zákony, usmerňujem núdznych na zodpovedné inštitúcie… A don Hlinka k tomu dodal: Tento starosta zosobňoval ideál života, o ktorý Ježišovi išlo. So všetkým, čo mal a čím bol, stál k službám Bohu a tým spôsobom pracoval v jeho vinici.

Kráčajme cestou dobrých veriacich aj my a bude nás na nej sprevádzať radosť – v tomto živote síce niekedy zahalená, ale vo večnosti dokonalá a úplná.

Pouvažujme dnes, akým konkrétnym smerom sa môže uberať moja služba vo vinici Pánovej.