O veľkej láske sa spievajú piesne, píšu romány a skladajú básne. Preto nás ani neprekvapí, že o veľkej láske sa píše aj vo Svätom písme.

V 1. čítaní z Knihy proroka Izaiáša: Zaspievam môjmu miláčikovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila… Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.

V evanjeliu je tiež rozprávanie o veľkej láske, ktorá bola oklamaná. Niekedy sa toto rozprávanie nazýva: O zlých vinohradníkoch, ale to nie je presné, lebo hlavnou postavou v každom rozprávaní o láske je milovaný a milujúci.

V milujúcom poznávame nebeského Otca, ktorý nám pripravil krásnu vinicu – krásny svet, aby sme prinášali úrodu lásky a Božiu dobrotu splácali svojím dobrým životom. My nie sme do vinice Božieho kráľovstva pozvaní ako diváci do divadla, ktorí tam sedia a tlieskajú. Sme pozvaní, aby sme spoluvytvárali program, aby sme druhým dávali z toho, čo sme sami dostali.

Buďme však úprimní, že často sa nesprávame lepšie, ako prví nájomníci z podobenstva – deti Izraela. Dobro nesplácame dobrom, Božích prorokov a kňazov kameňujeme a odháňame a Božieho Syna križujeme svojou zlobou. Toľko sklamania v láske sa dočkal Milujúci! Ale on sa nedá odradiť, čo je tomto príbehu najúžasnejšie. On dôveruje človekovi, znovu a znovu posiela do vinice prorokov, znovu a znovu dáva človekovi príležitosť a ponúka mu priateľstvo.

Veľmi pekne vyzdvihuje stará ruská legenda bezhraničnú Božiu vytrvalosť v jeho snahe pomôcť človekovi. Kedysi žila veľmi zlá žena, ktorá v živote neurobila ani jeden dobrý skutok. Keď zomrela, bola vhodená do ohnivého jazera, kvôli čomu sa veľmi trápil jej anjel strážca a rozmýšľal, či predsa neurobila ani jeden dobrý skutok. Po veľmi dlhom premýšľaní prišiel na to, že jedného dňa vytrhla vo svojej záhade malú cibuľku a dala ju žobráčke, ktorá šla okolo. Hneď to hlásil večnému Sudcovi, ktorý mu poradil, aby tú malú cibuľku zobral, priblížil sa k žene, aby ju mohla dočiahnuť, a ak sa nechá vytiahnuť, dostane sa do neba. Anjel sa ihneď ponáhľal k jazeru a žene oznámil, ako rozhodol Boh. Žena sa cibuľky chytila, anjel ju ťahal a spočiatku všetko išlo veľmi hladko. Ale akonáhle to spozorovali aj iné duše, začali sa chytať ženy, lebo aj oni sa chceli dostať z ohnivého jazera. Ale žena, keďže stále bola zlá a nepoučila sa ani v pekle, ostatným nedopriala, aby sa zachránili s ňou, a tak začala okolo seba kopať, mykať sa a kričať: To je moja cibuľka, nie vaša! Cibuľka sa však pretrhla a žena spadla opäť do ohnivého jazera…

Táto legenda veľmi pekne znázorňuje dve skutočnosti:

1. Všetko, čo robíš ochotne, rád a nezištne, dokonca aj ten najmenší skutok, všetko siaha do večnosti a nezanikne. To dáva nášmu človečenstvu, správaniu a konaniu veľkosť.

2. Poukazuje na trpezlivú, veľkú a vytrvalú lásku k človekovi. V každej chvíli života, až do posledného výdychu, posiela mu Boh svoju pomoc, tú malú cibuľku, len aby sa zachránil.

A do tohto uvažovania znie svetom na Veľký piatok výčitka Ukrižovaného: Ó ľud môj, čo som ti urobil? Alebo čím som ťa zarmútil? Odpovedz mi! Boží Syn, Ježiš Kristus, bol poslušný až na smrť na kríži, aby nám pomohol, aby nás zachránil. A čo my? Túžime po záchrane? Chytáme sa aspoň tej malej cibuľky, aby sme raz mohli prísť k nemu?

Boh čaká, že dáme všetky svoje sily, srdce, myseľ rozum aj ruky na pomoc ľuďom okolo nás, na pomoc Božiemu kráľovstvu, ktoré je pre nás pripravené od stvorenia sveta.