Mnohí z nás majú v práci svoj pracovný odev alebo pomôcky, deti zasa majú v škole svoj uterák, úbor na telesnú výchovu, školské pomôcky…, a to všetko je označené naším menom. Aj v kancelárii všetok nábytok a jednotlivé stroje sú označené inventárnym číslom, aby bolo jasné, komu patria. Tým sa má predchádzať krádežiam, sprenevere alebo dajakému falšovaniu.

Podobne je tomu aj s peniazmi, na ktorých je jasné, že sú štátnym platidlom, sú chránené rôznymi znakmi proti falšovateľom a rovnako je tomu aj so štátnym zlatom, ktoré mu patrí a tvorí jeho hmotné rezervy. Za Ježišových čias patrilo všetko zlato panovníkovi, kvôli čomu si dal na peniaze vyraziť svoj obraz. S takýmto peniazom prišli za Ježišom farizeji.

On dobre poznal ich zmýšľanie, veď nie nadarmo ich nazval hadím plemenom a obielenými hrobmi a dobre vedel, že ho chcú podchytiť v reči a znemožniť pred ľuďmi. Začali naozaj majstrovsky, lebo najskôr ho do neba vychválili: Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Potom však nasledovala záludná otázka: Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?

V čom spočívala zákernosť otázky? Za Ježišových čias existovali v Palestíne viaceré politické strany. Boli to Herodiáni, Zelóti a Farizeji. Herodiáni mali v rukách celú moc, boli spriahnutí s Rimanmi, mali radi Herodesov dvor, za čo získavali dobré miesta v štátnej správe, ktoré boli aj patrične zaplatené. Zelóti tvorili ilegálnu organizáciu proti rímskej tyranii a podnikali, nazvime to, partizánske útoky, ktorými škodili jednotlivým vojenským posádkam. Farizeji boli zasa skupinou, ktorá až fanaticky dodržiavala Mojžišov zákon a nútila k tomu aj iných. Zároveň smútili nad tým, že nie sú samostatná politická strana ako za čias kráľa Dávida a ešte viac smútili nad tým, že musia platiť daň cisárovi.

Otázku o daniach položili Ježišovi Farizeji a Herodiáni. Ak by povedal, že dane treba platiť, Farizeji by poštvali proti nemu ľud, ktorý nenávidel Rimanov, čo by znamenalo, že by ho prehlásili za nepriateľa národa a za zradcu. Ak by povedal, že daň netreba platiť, Herodiáni by ho obžalovali u Rimanov z podvracania štátu, a keďže Rimania boli na dane veľmi citliví, jednali by s ním ako s buričom.

Všetko, čo okolo seba vidíme, niekomu patrí. Niečo je osobné vlastníctvo, niečo štátne, niečo družstevné… Skúsili ste sa však niekedy zamyslieť nad tým, komu patrí človek? Odpoveď na túto otázku dáva kniha Genezis, ktorá jasne hovorí: Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril… Z týchto slov jasne vyplýva, že človek je Boží a patrí Bohu. Každý z nás nosí na sebe pečať živého Boha, a preto každý z nás mu má slúžiť. Diabol odmietol Bohu slúžiť, preto bol zvrhnutý do ohnivého pekla. My sa ale možno spýtame: Ako sa dá niekomu slúžiť, koho nevidíme, nepočujeme, nepoznáme ho?

Istý kazateľ na túto tému hovorí takto: Každý deň žijeme v tom vedomí, že Otec Ježiša Krista je aj naším Otcom. Otvárame sa mu v modlitbe hneď ráno, cez deň plníme jeho vôľu a urobíme pre neho niečo krásneho, či už v rodinnom živote, alebo na pracovisku, alebo v styku s ostatnými ľuďmi… V nedeľu sa s ním stretáme pri svätej omši, zjednocujeme sa s ním vo svätom prijímaní a vytrvalo sa tešíme na večné žitie s ním…Tu vidíme, ako sa má prejavovať naša služba Bohu: Denne sa s ním stretávať v modlitbe, v ľuďoch, v Eucharistii.

Buďme však úprimní: Máme v tomto čisté svedomie? Pociťujem denne potrebu stretnúť sa s Bohom? Nepodobám sa skôr tým ľuďom, ktorí hovoria: Načo teraz… Som predsa ešte mladý… Až keď zostarnem, zoslabnem, budem na smrteľnej posteli…, potom sa vyspovedám… Veď Pán je dobrý… On predsa vždy odpustí… Ale čo myslíte, kde berie takto uvažujúci človek istotu, že sa staroby dožije, že bude mať čas zmieriť sa s Bohom?

Žili dvaja bratia s úplne rozdielnymi životmi. Jeden sa stal kňazom, druhý sa stal opilcom, hazardným hráčom a nevercom. Začal podnikať. Otvoril si bar, ktorému dal názov: „U diabla“. Ozdobou baru bol obraz diabla v kráľovskom purpure, s korunou na hlave a berlou v ruke. Okolo neho, ako čestná stráž, stáli duše zatratených. V bare sa popáchalo veľa zla, ktoré sa potom šírilo po rodinách, po pracoviskách aj po mestečku. Keď ho brat kňaz karhal, upozorňoval na zlo, ktoré koná a vyzýval ho k pokániu, hovorieval: Keď budem zomierať, potom si ťa zavolám, ty mi odpustíš a v očistci si to už dajako odsedím… Prišli fašiangy a v bare „U diabla“ bolo veselo celú noc. Ráno majiteľ dostal infarkt. Okrem záchranky volali aj miestneho kňaza. Prišiel skôr, ako záchranka z mesta, hostinského našiel na posteli ešte v maškarnom úbore diabla, ale už bol mŕtvy. Keď o nejaký čas prišiel aj jeho brat, už iba skonštatoval: Nestihol ma zavolať, keď zomieral… Boh mu už dával dlho čas na pokánie a on nevyužil túto príležitosť. Tento muž je pre nás výkričníkom, že vždy nemusia človekovi, ohľadne večnosti, vyjsť jeho plány, preto sa nemožno spoliehať na poslednú chvíľu. Zapáľme sa dnes túžbou denno-denne slúžiť Bohu, stretávať sa s ním v modlitbe, v ľuďoch, v Eucharistii… Uvedomme si, že sme Boží, pretože každý z nás nosí jeho podobu a nápis. Veľmi pekne o tom píše prorok Ezechiel vo svojom videní. Pán šiestim mužom, ktorí mali v ruke smrtiaci nástroj, povedal: Prejdite cez mesto a zabíjajte! No nezabite nikoho, na kom uvidíte tau!

Táto skutočnosť, že máme na sebe Boží nápis, a teda sme jeho vlastníctvom, nech nás napĺňa radosťou a šťastím.