Po tieto dni častejšie ako inokedy navštevujeme cintoríny, miesta odpočinku našich drahých zosnulých. Stretli sme tam príbuzných a známych, ale v duchu sme sa stretli aj so zosnulými, ktorých telá tam odpočívajú. Stretli sme sa so svojou minulosťou v spomienkach na tých, s ktorými sme ju prežívali, ale stretli sme sa aj so svojou budúcnosťou, lebo niet človeka, ktorý by sa na tomto mieste ubránil myšlienke na smrť.

Keď sme tak prechádzali od hrobu ku hrobu, stretli sme tam ešte Niekoho. Bol stále prítomný medzi nami, skromný a tichý. Museli sme ho zazrieť, počuť jeho slovo, veď znak jeho umučenia stojí temer na každom hrobe, jeho slová v rozličných obmenách čítame na náhrobných kameňoch a jeho meno sme začuli aj v tichých modlitbách. Áno, bol tam Ježiš Kristus prítomný medzi nami. Nikomu sme o tom nehovorili, ale pred vlastným srdcom a svedomím to poprieť nemôžme: Áno, bol tam, stretol som sa s ním.

Ako sme sa s ním stretli, čo sme mu povedali?

Možno sme iba veľmi matne videli jeho tvár, keď sme zapálili sviečky na hrobe a týmto starobylým kresťanským úkonom sme vyznali vieru v jeho slová: Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.

Možno sme k nemu pristúpili aj bližšie a dotkli sa znakom kríža a krátkou modlitbou okraja jeho rúcha a vyznali sme, že napriek ťažkostiam života sme sa viery nezriekli, nech sme už boli akýkoľvek. Nezriekli sme sa ani nádeje na odpustenie a nepretrhli tak posledný dotyk, ktorý nás spájal s ním.

Možno sme celkom predstúpili pred Ježiša a priamo sa mu prihovorili: Pane, vieš, že mi zomrel syn, dcéra, otec, matka, manžel, manželka, priateľ, spolupracovník… a v tom okamihu, ak sme boli aspoň chvíľu ticho, počuli sme jeho slová: Neboj sa, tvoji drahí neumreli, ale iba spia. Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie… Veríš tomu? Čo sme odpovedali? Naše pietne zhromaždenia pri hroboch sú aj odpoveďou: Áno, Pane, my sme uverili, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.

To je jediná, úplná a ľudsky dôstojná odpoveď na tajomstvo smrti, lebo smrť je tajomstvo. Nie to, že zomrieme, ale to, čo sa vtedy stane. Od okamihu, čo človek spoznal, že zomrie, si neustále kladie otázky: Prečo? Čo bude so mnou po smrti? Každá forma náboženstva hľadá a chce dať odpoveď na tieto otázky. Ak by sme prešli po všetkých nekresťanských náboženstvách, zistili by sme dve skutočnosti:

– všade je aspoň iskierka viery v ďalší život,

– všade panuje celková tma a nejasnosť o tom, čo nasleduje po smrti.

Aj v Starom zákone je táto otázka zastretá, ale biblický človek vie, že zomiera pre Boha, v smrti patrí Bohu, ale potom je tma „šeol“, podsvetie.

S Ježišom prichádza svetlo do tohto údolia smrti. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Len ten vysvetlí tajomstvo smrti, kto premôže hriech. On ho premohol, čím zvíťazil nad smrťou, vstal z mŕtvych, a to nielen pre seba, ale aj pre nás, pre naše spasenie. Zanechal nám chlieb nesmrteľnosti a kalich spasenia, tajomstvo svojho Tela a Krvi, tajomstvo svojho vykúpenia. Odvtedy vieme, skrze vieru, že smrť je vrcholným úkonom nášho života, kresťanská smrť je účasťou na Kristovej smrti. Boli sme pokrstení, s Kristom žijeme a s Kristom zomierame, aby sme s ním boli aj oslávení. Aká je záruka tejto našej viery? Je ňou sám Ježiš, jeho život, jeho výkupná smrť, jeho zmŕtvychvstanie. Svätý Pavol píše: Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera.

Jeden veľký teológ prirovnal ľudský život k šachovej partii. Človek ju hrá s neviditeľným protihráčom. Hrá oduševnene, robí premyslené ťahy a má smelé zámery. Ten oproti nemu hrá jednoducho, až sa niekedy zdá, ako by ho hra ani nebavila. Odrazu však príde niekoľko nečakaných ťahov a protihráč vyhráva partiu nášho života. To je tajomstvo smrti. Spoznáme Boha ako víťaza a každý sa s ním stretne. V tom je tajomstvo spásy.

My sme Bohu podali ruku na začiatku života vo svätom krste. Ako veriaci sa s ním rozprávame počas hry života. Ak urobíme nesprávne ťahy, prosíme ho o odpustenie. A keď na konci partie nášho života urobí niekoľko nepredvídateľných ťahov, nebudeme sa trápiť nad nedohratou partiou, ale sa budeme tešiť, ako múdro a láskavo ju vedel zavŕšiť. A to bude aj naše víťazstvo.

Keď zomierala svätá Monika, prosila svojich príbuzných: Moje telo uložte kdekoľvek… Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári.

Taký istý odkaz nám posielajú naši zosnulí a my to dnes s láskou aj robíme. Nezabúdajme na nich, ale nezabúdajme ani na hodinu našej smrti, aby sme sa všetci stretli u nášho Pána.