Počas liturgického roka máme niektoré sviatky, ktoré keď pripadnú na nedeľu, majú pred ňou prednosť a slávia sa v nedeľu. Jedným z nich je aj dnešný sviatok, výročie posviacky Lateránskej baziliky. Slovo bazilika znamená kráľovský dom, ale aj zhromaždisko ľudu. V starom Ríme stavali veľké priestory, ktoré boli rozdelené na dve až päť lodí, aby sa v nich mohol zhromažďovať ľud na bohoslužby.

Dnes spomínaná Lateránska bazilika bola prvým veľkým chrámom v Ríme. Dal ju postaviť cisár Konštantín Veľký pri lateránskom paláci. Lateránskou sa volá preto, lebo cisár ju dostal od svojho svokra Plautia Laterana a on ju zasa daroval pápežom, ktorí tu sídlili až do roku 1305.

V Ríme sa nachádzajú štyri hlavné baziliky: bazilika Petra, Pavla, Lateránska a bazilika Panny Márie Snežnej. Lateránska bazilika bola najskôr zasvätená Božskému Spasiteľovi, neskôr svätému Jánovi Krstiteľovi a svätému Jánovi, apoštolovi a evanjelistovi. Veľká brána pochádza z rímskeho senátu zo 6. storočia pred Kristom. Chrám má päť lodí. Vpredu je mozaikový obraz Ježiša, vládcu celého sveta. Farebné kamienky sú zasadené do zlata, čo symbolizuje, že zlato sa nemení, je stále, a tak naznačuje večnosť. Ježiš je večný Kráľ. V bazilike je hrob pápeža Leva XIII., priateľa slovanských národov, ktorý ustanovil sviatok našich vierozvestov Cyrila a Metoda pre celý katolícky svet. Urobil tak encyklikou Grande munus v roku 1880.

Čím je pre nás katolícky kostol?

V prvom rade je to miesto nášho stretávania sa s Kristom. Keď doň vstúpime, prvé čo nám padne do očí je oltár – obetný stôl. Naň sa zameriava naša úcta a zbožnosť. Na ňom slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Smrť tvoju Pane zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame…, tak sa modlíme po premenení. Svätý Pavol kresťanom v Korinte povedal: Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. Pri svätej omši prežívame Kristov prechod z veľkopiatkovej smrti do veľkonočnej slávy. Jeho obeť na kríži, ktorá nás raz navždy vykúpila z hriechov, sprítomňuje sa na obetnom stole pre tých, ktorí sú okolo neho zhromaždení. Veriacimi očami sa pozeráme na samotného Krista, ktorý je tu celý, pod sviatostnými spôsobmi chleba a vína, aby sa za nás obetoval nebeskému Otcovi, ako kedysi na kríži, aby nám dal seba za pokrm pri obetnej hostine, a tak zostával s nami vo svätostánku nášho kostola.

V tajomstve Eucharistie kňaz koná všetko v osobe Kristovej, je Kristovým sluhom, ale zároveň aj predstaveným cirkevnej kresťanskej obce – farnosti. To nám naznačuje aj jeho postoj pri obetnom stole. Pred II. vatikánskym koncilom stál kňaz chrbtom obrátený k ľudu, dnes stojí tvárou k nemu, čím je krásne zdôraznená jeho úloha pre ľud, ktorému ako predsedajúci, s plnou Kristovou mocou, sprítomňuje jeho obetu na kríži.

S Kristom sa stretávame v kostole nielen pri svätej omši, ale aj pri sviatostiach, pri krste, spovedi, birmovke, kňazskej vysviacke, pri uzatváraní sviatostného manželstva, pri pomazaní chorých… Stretávame sa s ním pri čítaní Svätého písma, homíliách, tichých, alebo verejných adoráciách, alebo pobožnostiach, pri každom druhu modlitby či duchovnej piesne. Čo nás môže v týchto prípadoch veľmi tešiť, sú jeho slová: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Koľko sa nás tu denne stretáva? Iste vždy viac, ako dvaja alebo traja. Ale uvedomujem si, že je tu, medzi nami, naozaj prítomný živý Kristus? Vážim si náš chrám? Správam sa v ňom ako v Božom dome a v dome modlitby? Snažím sa tak žiť, aby aj moja duša, ktorá je tiež chrámom Ducha Svätého, bola vždy čistá a pripravená prijať tak vzácneho hosťa?

Reverend Henry Howard z Austrálie rád rozpráva príbeh o lodi, ktorá stroskotala v južných moriach na korálovom útese. Posádka sa horko-ťažko dostala na breh, niekto na plávajúcich kusoch dreva, iný na debnách so sliepkami, niektorí zasa na strúhadlách na muškátové oriešky! Na brehu neisto stáli a báli sa zájsť hlbšie do vnútrozemia, lebo na pevnine mohli žiť ľudožrúti. Vôbec netúžili po tom, aby ich ubili palicami a zjedli. Potom však jeden z nich, očividne odvážnejší ako ostatní, sa vyškriabal na vrch najbližšieho kopca. Len čo sa ocitol na samom vrchu, začal im vzrušene mávať a vyzývať ich, aby sa pobrali za ním. Počuli, ako volá: Poďte ďalej, chlapci, všetko je v poriadku! Je tu kostol! Všetci sa zrazu cítili bezpečne. Dopočuli sa dobrú zvesť. Kostol bol svetlom v ch neistote a temnote a tí, čo sa ocitli v nebezpečenstve, ďakovali Bohu za dar toho svetla.

Dnešný sviatok nás chce upozorniť na veľkosť našej duše a spásy, lebo ako sme si už povedali, naša duša je chrámom Ducha Svätého a vidno tu úžasnú paralelu medzi bazilikou a ňou. V bazilike sa prinášajú obety svätej omše, v našej duši má byť stálym hosťom Ježiš. Keď v septembri 1993 atentát zničil jej priečelie, zhrozil sa nad tým celý kultúrny svet. Nedovoľme, aby hriech ničil našu dušu.

Naučme sa, povzbudení aj dnešným sviatkom, denne prosiť: Bože, ty si nie pre moje zásluhy, ale zo svojej veľkej milosti a dobrotivosti urobil pri krste zo mňa svoj chrám, daj mi milosť, aby som bol vždy čistým a svätým chrámom. Daj, aby som ako živý kameň, otesaný ťažkosťami tohto sveta, zaslúžil si byť raz zabudovaný do stavby nebeského Jeruzalema. Amen.