33. nedeľa „cez rok“ – rok A
Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Istý človek sa chystal na cestu. Zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok: jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností, a odcestoval. Ten, čo dostal päť talentov, hneď šiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Podobne aj ten, čo dostal dva, získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, šiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl. Po dlhom čase sa pán tých sluhov vrátil a začal s nimi účtovať. Predstúpil ten, čo dostal päť talentov, priniesol ďalších päť talentov a vravel: „Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal.“ Jeho pán mu povedal: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“ Predstúpil ten, čo dostal dva talenty, a vravel: „Pane, dva talenty si mi odovzdal a hľa, získal som ďalšie dva.“ Jeho pán mu povedal: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“ Predstúpil aj ten, čo dostal jeden talent, a hovoril: „Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje.“ Jeho pán mu povedal: „Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal? Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
Mt 25, 14- 30
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keďže sa cirkevný rok chýli ku koncu, je na mieste si pripomenúť, ako Boh bude hodnotiť našu spoluprácu s ním, veď sme jeho pomocníkmi vo svete. Každý z nás dostal dajaké hrivny – dary, ktoré máme využívať pre svoje dobro aj pre dobro našich blížnych.
S akou radosťou oznamoval v dnešnom evanjeliu sluha: Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal. Z takého sluhu mal pán úprimnú radosť, pochválil ho, aj odmenil. V pochvale vyzdvihuje predovšetkým sluhovu vernosť: Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.
Nemusíme vari pripomínať, že pánom je Boh, služobníkmi sme my a dňom účtovania je deň našej smrti a deň posledného súdu. O oboch platia slová apoštola Pavla, ktoré sme si tiež dnes vypočuli: O časoch a chvíľach vám netreba, bratia, písať, lebo sami veľmi dobre viete, že Pánov deň príde ako zlodej v noci. Keď budú hovoriť: „Je pokoj a istota,“ vtedy znenazdania príde na nich záhuba ako bolesti na rodičku a neuniknú. Akú podmienku pred nás kladie Pán, aby sme sa nemuseli ľakať Pánovho príchodu? Je to vernosť v malom.
Čo to znamená? Vari malichernosť, ktorá sa zastavuje pri každej maličkosti, všetko zveličuje a všade vidí plno problémov? Alebo nás neustále vracia iba do minulosti a pritom nám pomedzi prsty uniká prítomnosť, takže prestaneme túžiť po niečom vyššom a dokonalejšom? Iste nie! Ale ak chceme správne pochopiť Ježišovu výzvu, musíme si uvedomiť svoj životný cieľ a tým je verná služba Bohu každý deň, každý okamih života. Lebo aj nám dal Boh dva talenty: telesné a duševné schopnosti, dal nám život, nadanie, čas, vieru… a nežiada od nás nič iné, len aby sme ich nezakopali do zeme, ale podľa možností ich čo najviac využívali.
Možno nás napadne myšlienka, či je vernosť v malom naozaj taká dôležitá. Odpoveď všetci cítime: Áno, je, lebo nič, čo prikazuje Boh, nie je malé, a tak aj nepatrným veciam dodáva dôležitosť. Boh si viac všíma zmýšľanie, ako dar, viac vníma srdce ako ruky, preto treba, aby sme sa pri každom kroku života snažili plniť jeho vôľu. Potom bude na nás hľadieť so zaľúbením a rozmnoží poklad našich zásluh, aj keď to, čo budeme konať, pred svetom zostane malé a bezvýznamné. Spomeňme si na chudobnú vdovu, ktorá dala dva haliere, všetko čo mala, ale v Božích očiach vhodila do chrámovej pokladnice najviac. Je to teda horlivosť v plnení Božej vôle aj v maličkostiach, ktorá ich pred Bohom premieňa na čosi veľké, lebo príležitosť k veľkým skutkom býva iba zriedkavá, ale k malým skutkom neustála. Prejavuje sa napríklad trpezlivosťou a láskou v rodine, v kolektíve, v spoločenstve, na pracovisku, v škole… Nemáme byť iba kresťanmi sviatočného dňa, ale dobrými veriacimi aj všedných dní.
Vypočujme si, aké skúsenosti má so sviatočnými kresťanmi istý muž, patriaci do skupiny ľudí, ktorým zvykneme hovoriť neveriaci. Doma ma nábožensky nevychovávali, a keďže zakázané ovocie najlepšie chutí, začal som sa o náboženstvo zaujímať. Vstúpil som aj viackrát do kostola, kde moje prvé dojmy boli fantastické. Ľudia tam boli ako vymenení, tváre im žiarili a boli k sebe milí. Obzeral som si ich a vtedy som zazrel jedného chlapíka z práce, ktorého som veľmi dobre poznal. Bol hašterivý, protivný, mrzutý, sebecký a s kolegyňou podvádzal manželku. A tu, v kostole, modlil sa ako ostatní, spieval a napokon pristúpil aj k prijímaniu. Vtedy som bol v kostole naposledy…
My by sme mohli na to povedať, že tento „veriaci“ žije inak v nedeľu v kostole, inak vo všedný deň v práci a doma. V nedeľu dobré hrivny prijíma, počas týždňa ich zakope. Buďme ale úprimní, nie je niečo aj v nás z tohto nedeľného veriaceho? Kvôli spravodlivosti ale musíme dodať, že do chrámu nechodíme predsa kvôli ľuďom, ale kvôli Bohu. Tento príbeh je však pre nás poučný v tom, že my si ani často neuvedomíme, ako nás ľudia pozorujú a čakajú, že svoju vieru prejavíme aj v každodennom živote.
Skôr alebo neskôr sa aj v našom živote stane to, čo sme počuli v evanjeliu. Pán sa vráti a bude žiadať vyúčtovanie z nášho života. A keďže nevieme, koľko času nám ešte zostáva, pouvažujme dnes nad svojou vernosťou v Božej službe. Naši predkovia to múdro vyjadrili: Pracuj tak, akoby si tu mal žiť večne, ži tak, akoby si mal už dnes zomrieť! Táto zlatá životná zásada, pokiaľ sa podľa nej budeme snažiť žiť, iste prinesie každému z nás radostný Boží rozsudok.