34. nedeľa „cez rok“ – rok A
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“ Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“
Mt 25, 31- 46
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
V posledných storočiach sa voľba nového pápeža koná v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne. V skutočnosti ide o priestranný chrám, ktorého čelnú stenu s rozmermi 10 × 20 metrov zdobí svetoznáma a monumentálna Michelangelova freska Posledný súd. Zobrazuje Kristovu predpoveď o poslednom súde, ktorú sme pred chvíľou čítali v evanjeliu. Ale čo myslíte, má iba voliacim kardinálom prísť na myseľ táto udalosť a jej odkaz? Zaiste nie. Avšak ani toho, kto Michelangelov odkaz nevidel, nič neospravedlní, lebo Božie pravdy sa nevyjadrujú len štetcom alebo perom, ale pripomína nám ich aj naše svedomie.
Podľa evanjelia, ktoré inšpirovalo umelca, Kristus s plnou vladárskou mocou rozdeľuje ľudí do dvoch skupín: jedných pre radostnú večnú odmenu a druhých na večný trest, teda večné zatratenie. Podľa tohto obrazu robí tak sám Boží Syn. Ale či naozaj vybral a predurčil jedných za dobrých ľudí a iných za zlých? Nie! Miesto pred Kristom Kráľom si určil každý človek svojím pozemským životom. Na súde dostáva iba definitívny dekrét a potvrdenie. Po mnohoročnom poznávaní, počúvaní, premýšľaní, konaní a možnostiach sa rozhodol pre život, ktorý viedol, a ktorý si vybral. Teraz k tomu dostáva definitívne Božie vyjadrenie, odpoveď i záver, proti ktorým niet odvolania. Na ktorú stranu nechal skláňať strom svojho života, na tú teraz padne. Naveky a definitívne.
Nám je jasné a pochopiteľné, že tento výkon Božej spravodlivosti možno v plnej miere zlúčiť s jeho milosrdenstvom a láskou. Kto mal o ne záujem, mal dosť času a možností počas pozemského života. Ale zlo raz musí byť odsúdené aj v celosvetovom meradle a dobro odmenené. U každého človeka, národa, generácie i civilizácie. Veď koľko je vo svete neodmeneného dobra a koľko nepotrestaného zla? Toto iste chápeme a javí sa nám to byť spravodlivé. Zaujíma nás však najmä kľúč, meradlo, podmienky, podľa ktorých sa toto konečne rozdelenie vykoná. Na odpoveď sa nám natíska presvedčenie, že to budú naše myšlienky, slová a skutky. Ale slová, ktoré sme počuli z Ježišových úst, vedú nás ešte hlbšie. Ježišove slová odsúdenia a odmeny neznejú nielen za to, čo sme vykonali, ale aj za to, čo sme mali vykonať a neurobili sme. Tu cítime opodstatnenie túžby po odpustení toho, čo sme vykonali zameškaním dobrého.
V duchu sa možno spýtame: Nie sú uvedené obvinenia prísne? Vôbec nie! Lebo keď si všimneme Kristove slová, vidíme, že on neodsudzuje človeka preto, že jeden druhému pokrm vzal, ale preto, že mu ho nedal. Neodsudzuje za to, že niekto smädnému vzal vodu, ale že mu ju nedal. Ani otrhanému nedali rúcho, ani ubolených a uväznených nenavštívili… Tu sa vlastne nik nedopustil vážneho zločinu, možno tam bolo aj veľa veriacich ľudí, ktorí si ctili Boha a denne sa modlili. Jedno im však predsa uniklo: trpiaci človek vedľa nich. Onen dokaličený človek na ceste z Jeruzalema do Jericha zostane červeným výkričníkom nášho kresťanstva. Bez pomoci ho necháva židovský kňaz aj horlivý služobník chrámu. Nie, oni nič zlé neurobili. Neudreli ho, ani neokradli, iba jeho bieda sa nedotkla ich srdca, preto je Kristovo odsúdenie spravodlivé, a vôbec nie prehnane prísne.
Pred časom vysielala televízia zaujímavý rozhovor odborníkov v súdnictve s divákmi po vynesení rozsudku nad ženou, ktorá zavraždila svojho manžela. Jeden z účinkujúcich položil niekoľko zaujímavých otázok. Pýtal sa: Čo robilo okolie v pomerne dlhom čase ich zlého spolužitia? Prečo nezasiahlo? Čo urobilo vedenie firmy a susedia, ktorí bývali vedľa? Všetci vedeli, ako sa tam žije. Nik to síce neschvaľoval, ale sa o to ani nestarali, lebo sa ich to nedotýkalo.
V tomto duchu sa zamyslime aj nad sebou, ako sa ja pozerám na blížnych, ako vnímam ich potreby, utrpenia, bolesti? Prejavujem o nich záujem, keď vidím, že potrebujú moju pomoc? Veď koľko je medzi nami ľudí, ktorí nikoho nemajú a doslova zomierajú opustení a osamotení?
Prosme Krista Kráľa, aby nám daroval zrak dobrého kresťana, aby sme videli biedu blížneho, mali ochotu a silu mu pomôcť, a tak raz získali odmenu po jeho pravici.