Každý človek prežíva obdobie, o ktorom sa dá povedať, že je novým začiatkom. Takýmto obdobím môže byť zasadnutie do školských lavíc, nástup do práce, uzatvorenie manželstva…

Prvá pôstna nedeľa by sa tiež dala nazvať začiatkom nového obdobia v našom živote. Tým obdobím je veľkopôstny čas, v ktorom sa máme zodpovedne pripraviť na veľkonočné sviatky. Človek rád vstupuje do takýchto období, lebo znamenajú pre neho niečo nové, tiež od nich aj čosi očakáva a tiež je ochotný v týchto obdobiach aj na sebe a so sebou pracovať. Po prečítaní úryvku z listu apoštola Petra zisťujeme, že nám ponúka duchovný program na nastávajúcich štyridsať dní: prebudiť v sebe väčší záujem o vlastnú spásu.

V akom kontraste je dnešné prvé čítanie, ktoré nám priblížilo tragický nezáujem ľudí voči svojej duchovnej budúcnosti, ale aj voči Bohu a náboženstvu. Preto Noe staval koráb, aby tí, ktorí sa chceli zachrániť pred následkami spravodlivého Božieho hnevu, boli zachránení. Apoštol Peter naráža na túto udalosť a hovorí: Oni kedysi veriť nechceli, keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala, kým sa staval koráb, v ktorom sa zachránili z vody len niekoľkí, celkom osem ľudí. Toto jeho vyjadrenie je veľmi mierne oproti tomu, čo hovorí Starý zákon. Ľudia prestali mať záujem o Boha o jeho vôľu, aj o vlastnú spásu. Mlčanie Boha nad ohavnosťou ich vtedajšieho života si predstavovali ako jeho slabosť proti zlu alebo ako jeho nezáujem o život človeka. Ako veľmi sa pritom mýlili, ale žiaľ, ako neskoro na to prišli!

Náš život je tiež popretkávaný rozmanitými záujmami a povinnosťami. Od tých najpotrebnejších neraz až po nedovolené, a teda hriešne. Že nás musí zaujímať široký okruh našich prác a povinností, to je samozrejmé a prirodzené. Aj to, že sa venujeme dovoleným záľubám, takzvaným koníčkom, aj to, že máme záujem po dobre vykonanej práci si oddýchnuť, aj sa zabaviť. Horšie je to, keď tu zostávame stáť a viac vecí nás nezaujíma. Tobôž, keď nás nezaujíma Boh a naša vlastná spása. Tento nezáujem dokážeme niekedy šikovne maskovať. V mene náboženstva čosi urobíme, občas sa pomodlíme aj sa zmôžeme na nejaké výročné pristúpenia k sviatostiam. Ale nejaký hlbší a dokonalejší záujem o spásu a Boha sme zaodiali ošemetným slovom: bigotnosť. Aby sa toto slovo nevzťahovalo azda aj na nás, neprehlbujeme svoje modlitby, nečítame Písmo, neprehlbujeme náboženské vedomosti… Bohu musí stačiť to, čo robíme, pričom máme pokušenie rozrečniť sa s nespravodlivým farizejom a povedať: Ďakujem ti, Bože, že nie som ako ostatní ľudia.

Kiežby sme sa vedeli prebiť z takejto pyšnej povrchnosti k hlbšiemu životu a k úprimnému záujmu o svoju spásu! Koľko a čo všetko chýba nášmu dokonalejšiemu kresťanskému životu? Počujme Ježiša, čo hovorí tým, ktorí majú o neho záujem: Poďte a uvidíte… Áno, uvidíme, ako sme neraz ďaleko od ideálu, ale aj od priemeru. Veď len porovnajme množstvo času, ktorý venujeme rozličným nepodstatným veciam s časom, ktorý priamo a vedome venujeme záležitostiam svojej duše. Aký je tu úžasný nepomer, rozdiel v kvalite aj v intenzite… Výsledkom celého úprimného záujmu o spásu by malo byť podľa apoštola čisté svedomie. Čo preň robíme? Čo robíme pre očistu a zdokonalenie duchovného života?

Tu nestačí zostať iba pri otázkach, ale musíme poznať aj odpovede. Často si musíme pripomenúť nutnosť pravidelnejšej a hlbšej modlitby. Osobitne nám v tomto čase prichádza v ústrety pobožnosť Krížovej cesty, v rodinách modlitba bolestného ruženca, častejšia účasť na sv. omši, pristupovanie k sviatostiam, osobné i spoločné čítanie Svätého písma a odtiaľ prejsť ku skutkom pokánia a sebazáporu. Musím denne pozerať do hlbokej noci televíziu a tráviť dlhé hodiny na internete? Musím chodievať aj v pôste na diskotéky a do barov? Musím všetko zjesť a vypiť, čo vidím? Nebolo by dobré si trocha utiahnuť opasok? A toto vnútorné sebazaprenie môžeme dovŕšiť skutkami milosrdnej lásky k blížnemu. Veď koľko starých, chorých a trpiacich ľudí poznáme vo svojom okolí? Keď k týmto skutkom pridáme úprimnú ľútosť nad každým chybným krokom, keď hlboko prežijeme sviatosť zmierenia, potom na Veľkú noc môžeme povedať, že sme mali úprimný záujem o našu spásu.

V kronike jedného kláštora čítame, že istý nábožný mních stále prosil Boha, aby mu zjavil, kedy mu je najmilší. Sľúbil, že podľa toho bude skutočne žiť, hoci to bude aj veľmi ťažké. Táto žiadosť sa Bohu zapáčila a vypočul ho. Raz, keď sa mních znovu modlil, dostal takúto odpoveď: Dôveruj, zachovávaj a využívaj! Mních nepochopil tieto slová, preto sa Boží hlas ozval znova: Ak chceš byť spasený, dôveruj vo všetko to, čo ti tvoj Boh zjavil, zachovávaj všetky prikázania, ktoré ti Boh dal a využívaj milosť, ktorú ti Boh dáva k spáse. Mních porozumel a rozhodol sa pre cestu dokonalosti a zomrel v chýre svätosti.

Pôst je milosť, ktorú nám Boh dáva na spasenie. Využime príležitosť, prežime nastávajúce dni v modlitbách, sebazapieraní a pokání. Tým dáme jasne najavo, že stojíme o našu spásu a túžime si ju zaslúžiť.