Každé liturgické obdobie má postavy, ktoré sú preň typické, ktoré ho sprevádzajú a dokresľujú správny pohľad na Krista. Pre adventné obdobie sú takými postavami Panna Mária a Ján Krstiteľ. Poukazujú nám na stredobod adventu a ním je príprava na príchod Krista – Mesiáša, Spasiteľa a Vykupiteľa.

Evanjelium dnešnej nedele nám poukazuje na Jána Krstiteľa. Výzvou, ktorú adresuje kajúcnikom pri Jordáne, nám môže pripomínať cestára, ale jeho výzva je nanajvýš aktuálna: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Touto výzvou iste nemal na mysli prašné a hrboľaté palestínske cesty, ale myslel na cesty do ľudských duší, ktoré tiež častokrát svojou kvalitou pripomínajú vtedajšie palestínske cesty.

S Jánovým konštatovaním súvisia názory mnohých ľudí, ktoré prezentujú pred Vianocami: Tento rok to hádam ani nestihnem… Toľko toho ešte musím zariadiť! Toľko pozdravov ešte musím poslať… No ako to vidím, nebude čas ani na spoveď, veď posledný deň pred Vianocami je v kostole toľko ľudí… A dobre by bolo urovnať aj mnohoročné nepriateľstvo s bratrancom. Ale mám ja na to čas? Možno o rok… Čo myslíte, mýlil sa Ján, keď rozprával o príprave cesty? Iste nie. Lebo my si na všetko možné chceme a vieme nájsť čas, ale na urovnanie a obnovenie nášho vzťahu s Bohom nám čas akosi nezostáva alebo si ho nechceme nájsť.

Pýtame sa, čo máme robiť? Oprášiť a vyrovnať cestu pre Pána do našich duší! To je opravdivý advent. On nás chce priviesť od vianočných príprav a darčekov, od „ježiška“ k Ježišovi, od stromčeka ku Kristovi. Ak neprežijeme požehnaný Advent, Vianoce nebudú mať pre nás potrebné čaro, ba prinesú smútok a prázdnotu do našich duší. Bude to „ježiško“ a stromček bez Ježiša Krista.

Kňaz opisuje historku: Matúš mal neveriacich rodičov, ktorí nechodili na omšu a nedali ho ani na náboženstvo. Raz cestou domov vstúpil do kostola. Posadil sa do lavice pri dverách. V kostole bolo ticho. Pri oltári svietila červená lampička, ale Matúš nevedel o nej nič, hoci už mal deväť rokov a dva mesiace. Náhle spozornel, keď do kostola vošiel muž s taškou a kľúčmi od auta. Pokľakol si a čosi potichu hovoril. Potom vošla starenka s palicou. Oprela sa o lavicu. Po babičke prišiel lekár, ktorý kedysi liečil aj Matúša, keď mal chrípku. Chlapec ho poznal po chôdzi. Doktor tiež začal čosi hovoriť „k niekomu“, ktorého Matúš nevidel. O chvíľu vošiel poštár i učiteľka so zošitmi. Všetci k niekomu hovorili. Potom prišla až k oltáru mladšia žena plakala. Prečo plače? – pýtal sa Matúš sám seba. Možno ju bolí hlava. Po návrate domov chlapec nešiel pozerať ako vždy televíziu, ani si neprezeral známky, ktoré mu priniesol otec zo zahraničia, a ani si nesadol k počítaču. Sedel vážny, tichý a pýtal sa sám seba: Kto je ten, pred ktorým si všetci kľakajú, ku ktorému hovoria, hoci ho nevidia?

Ak aj my obmedzíme Vianoce len na stromčeky, ozdoby, kaprov, darčeky, hudbu, tanec, televíziu, počítač…, tak nám úplne zakryjú betlehemské dieťa a my sa v duchu budeme pýtať: Kto je ten, ktorého narodenie mnohí oslavujú, pred ktorým si kľakajú, ku ktorému sa modlia? Vtedy miesto radosti a šťastia nastúpi smútok, nervozita, hádky a Vianoce sa budú podobať hociktorému všednému dňu v roku, a keď sa skončia, vzdychneme si: Chvála Bohu, že už ten chaos skončil. Teraz ešte dajako prežiť Veľkú noc. Ešteže v obchodoch už teraz dostať veľkonočné ozdoby a zajace… Aby sme nezažili také Vianoce, je tu Jánova výzva: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!

Ako teda vyrovnať cestu Pánovi? Povstať z hriechu, lebo to je ten najvyšší múr, najnebezpečnejšia prekážka medzi nami a Bohom! Niekto si môže vzdychnúť: Teraz ešte nie, až neskôr… Na toto konštatovanie však existuje iba jedna odpoveď: Čím neskôr, tým záchrana bude ťažšia… Treba hneď, teraz, v tomto okamihu… Všetci máme jedinečnú príležitosť v dobrej vianočnej svätej spovedi. Dajme ale pozor! V dobrej! Nie formálnej, zvykovej, robenej často preto, aby sme niekomu urobili radosť, alebo aby sme ho utvrdili v presvedčení, že sme zbožní, pričom to však nie je vôbec pravda. Taká spoveď by bola iba urážkou Boha!

Ježiš od nás očakáva úprimnosť, pravdovravnosť, túžbu konať pokánie, zanechať predchádzajúci hriešny život, zavrhnúť hriech a zlo, ako najväčšiu urážku nebeského Otca. Kedy som sa naposledy takto spovedal? A vôbec, kedy som bol naposledy na svätej spovedi? Považujem pravidelnú spoveď za možnosť môjho duchovného rastu? Alebo patrím medzi vlažných katolíkov, ktorí sa uspokoja s tvrdením, že stačí raz alebo dvakrát do roka, veď k čomu by potom boli Cirkevné prikázania!?

Začnime pripravovať cestu Pánovi už teraz, v tejto chvíli. Pevne sa rozhodnime odstrániť všetky prekážky medzi nami a Bohom. Zavrhnime vo svojej duši každý hriech dokonalou ľútosťou, napríklad aj týmto zvolaním: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Chcem zmeniť svoj život! Chcem žiť tak, ako ty odo mňa očakávaš! Nuž a napokon pristúpme k sviatosti zmierenia, aby sme dôkladne vyhnali zo srdca, čo je zlé a čo uráža Božiu lásku.

Takým spôsobom pripravíme cestu Pánovi a vyrovnáme mu chodníky, aby už teraz on bol náš a my jeho, aby sme prežili požehnané a milostiplné Vianoce.