Iste sa vám stalo, že ste videli nejakú mimoriadnu udalosť, napríklad zrážku áut. Nešťastní vodiči stáli pri nich a obzerali si škody, ktoré zrážkou vznikli. Ak sa to stalo kdesi v meste, nechýbali tam ani diváci, najmä starí muži, ktorí sa dohadovali, kto zrážku spôsobil. Možno ste sa pristavili aj vy a nechali ste sa zlákať svojou zvedavosťou a davom ľudí, ktorý sa tam zbehol.

V evanjeliu môžeme pozorovať podobnú situáciu. Za Ježišom kráča masa ľudí. Keď to videl Ján Krstiteľ, vysvetlil svojím učeníkom, prečo je tomu tak: Hľa, Boží Baránok. Dvaja z nich, keď to počuli, oddelili sa zo skupiny jeho učeníkov a išli za Kristom. Aj oni sa nechali strhnúť davom ľudí a vlastnou zvedavosťou.

Ján a Ondrej mohli za zážitok stretnutia s Pánom ďakovať svojmu učiteľovi, ktorý vo vtedajších podmienkach bol významnou osobnosťou, dnes by sme povedali „celebritou“. Okrem toho, že masy ľudí k nemu prúdili a mal vďačné obecenstvo, zaujímali sa o neho aj mužovia, ktorí túžili žiť podobným životom, ako on. Dobre si uvedomo¬val, že stratí toto privilegované postavenie, keď na Ježiša upozorní. Ale vidíme, že bol čestným a spravodlivým človekom, Ježiša nazval Božím Baránkom a seba pokoruje, keď hovorí, že Mesiášovi nie je hoden preukázať ani otrockú službu – rozviazať mu remienok na obuvi. To si uvedomujú aj dvaja Jánovi učeníci, ktorí chcú zostať pri Ježišovi a on s tým súhlasí. Podáva im ruku, ktorú oni vďačne príjmu. Tri roky s ním chodia, potom hlásajú náuku, ktorú ich on naučil a napokon ju spečatia vlastnou krvou.

Ako reagovali na jeho ruku jeho súčasníci?

Musíme konštatovať, že Ježiš mal svojich prívržencov, ale aj odporcov. Medzi prívržencov patrili najmä obyčajní ľudia, ale našli sa aj niektorí poprední Židia, napríklad Nikodém, Zachej… K odporcom patrili najmä farizeji a zákonníci, ktorým svojím učením zasahoval do ich kšeftov, postavenia a mnohých nekalých praktík, ktorých sa dopúšťali. Preto ich nazval hadím plemenom, pokrytcami, obielenými hrobmi… Zasahoval im do svedomia, práve tým, že hlásal svornosť, milosrdenstvo, spravodlivosť, lásku, nezištnosť… Ježiš podával ruku aj im, ale oni ju odmietali. Podobali sa dvom mrzákom, ktorí žili za Martinových čias. Keď svätec prichádzal do mesta, v ktorom žobrali, utekali pred ním a hovorili: Poďme preč, lebo nás ešte uzdraví a potom, ako budeme žobrať?

Ako dnes ľudia odpovedajú na ruku, ktorú podáva Ježiš?

Jedni sú šťastní, že majú takého priateľa, kráčajú za ním, bývajú v jeho chráme, prijímajú jeho Telo a Krv a tešia sa, že jeho veľké skutky môžu zvestovať aj ostatným bratom a sestrám. Nájdu sa však aj takí, ktorí by s ním najrad¬šej vyjednávali: Keby si trocha zmenil Desatoro, alebo ešte lepšie, keby si zrušil niektoré prikázania, pripustil roz¬vody, voľnosť mravov, zrušil sebazaprenie a zdržanlivosť, hneď by si videl, akoby vzrástol počet tvojich nasledovní¬kov! Lenže práve títo ľudia zatláčajú Krista do studených chrámov a mramorových svätostánkov. Oni ho vlastne ani nehľadajú a o ruku, ktorú im neustále podáva, neprejavujú záujem. Do ktorej skupiny by som sa zaradil ja?

Skončila sa vojna a matky čakali na stanici vlak, ktorý mal priviezť ich synov z frontu. Konečne prišiel. Vojaci vystupovali, matky, manželky, snúbenky sa im hádzali okolo krku. Iba jedna matka smutne čakala. Zrazu syna uvidí. Ale čo to? Pomáha mu vystúpiť z vlaku iný vojak. Sleduje jeho neisté pohyby, a vtom jej srdce prenikne meč – veď je slepý! Rozbehne sa mu v ústrety, hodí sa mu okolo krku a vojak vtedy povie: Mama, nevidím ťa, ale viem, že si to ty. Matka mu podá zrobenú, upotenú ruku a povie: Poď, ideme domov. Syn sa jej s istotou chytí a nechá sa viesť.

Ježiš aj nám podáva ruku a hovorí: Poď, ideme domov, k Otcovi. Chcem ťa k nemu viesť celý tvoj život. Neodmietnime ju, lebo nás miluje, živí a kvôli nám sa nechala pribiť aj na kríž.

Pane, chceme ťa hľadať, prijmi naše ruky, srdcia, životy… Chceme kráčať s tebou, lebo len ty si Cesta, Pravda a Život…