Kontakt
2. pôstna nedeľa – rok B
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.
Mk 9, 2- 10
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že ticho a pokoj majú na ľudský organizmus aj na ľudskú dušu blahodarné účinky. Neraz sa stane, že lekár chorému pacientovi nepredpíše pilulku ani injekciu, ale mu naordinuje pokoj, ticho, zmenu prostredia, turistiku, kúpeľnú liečbu… Moderná medicína už dávno pochopila, že zmena prostredia, krátke vypadnutie z každodenného tempa a rytmu, dokáže človekovi dať veľmi veľa.
Aj Ježiš nás dnes s tromi apoštolmi odvoláva z našich každodenných ciest, po ktorých chodíme neraz už úplne automaticky, bezmyšlienkovite, že na nich takmer nič zvláštne nevidíme a nepočujeme. Všetko sa nám zdá známe, samozrejmé, nezaujímavé, nad ničím nie sme ochotní sa pozastaviť a tobôž zamyslieť. Všednosť života nás začína moriť, zovšednieva nám naše presvedčenie, Kristus aj Boh.
V očiach apoštolov im Ježiš Kristus po dlhšom čase jeho nasledovania tiež azda do určitej miery zovšednel. Možno ich už tak neudivovali jeho zázraky a pri jeho kázňach tiež možno vopred vedeli, čo povie. Pretože s ním boli denne, mysleli si, že ho dobre a dokonale poznajú. Pravda to však nebola. Mohli by sme povedať, že ho poznali iba z jeho slávnej stránky, ale nepoznali ho ubitého, zmučeného, opusteného, zradeného a ukrižovaného. Vôbec netušili, ako to raz otrasie ich vierou a dôverou, ako od neho zutekajú, a akú krízu viery pri tom zažijú! Ježiš ich na toto obdobie chcel pripraviť, aby keď uvidia vkladať do hrobu jeho telo, nepochovali s ním aj svoju vieru, lásku a nádej v neho.
V tichosti a osamelosti hory im odhaľuje svoju pravú tvár, kedy jeho božská stránka prežiarila to, čo na ňom bolo ľudské. V tej chvíli boli šťastní a vôbec nemali záujem vrátiť sa k ruchu na uliciach ani k masám ľudí, ktoré sa neustále na Ježiša tlačili. A hoci o niekoľko dní padli, povolili v zásadách, zutekali od neho, nakoniec sa predsa dokázali vrátiť, vzchopiť sa a konať to, čo od nich žiadal a čomu ich naučil. Iste veľkú úlohu tu zohrala aj udalosť Ježišovho premenenia na hore. Spomienka na tichú udalosť mimo denných životných ciest im pomohla opäť nájsť Krista a v ňom Boha.
Dnes čiastka ľudí zanecháva vieru v Boha a opúšťa Ježiša aj jeho Cirkev. S určitou bolesťou musíme konštatovať, že Božia tvár sa už u nejedného človeka zahmlila, zašla alebo celkom vybledla a stratila sa. Deje sa tak aj preto, lebo na našich každodenných životných cestách neraz sa nám predstavuje Kristus v tých najabsurdnejších podobách, ktoré nikdy nemal a je nám predstavovaný, aký nikdy nebol. Boha, Krista, Cirkev nám neraz tak niekto predstaví, že sme k nim nielen rezervovaní, ale dokážu niektorých priam odpudiť.
Pre príklad nemusíme chodiť ani ďaleko. Zoberme si nedávne referendum. Nebolo novín, televízie, časopisov, ktoré v ďalekosiahlych článkoch, reláciách, rozhovoroch nám vykresľovali Cirkev ako zaostalú, spiatočnícku, nerešpektujúcu zákony, slobodu ľudí, utláčajúcu menšiny… Tlač útočila na veriacich, kňazov a biskupov, ktorí si dovolili povedať názor Cirkvi. Iste ani mnohým nepadla vhod reakcia pápeža Františka na referendum, keď povedal: Pozdravujem odvážnu slovenskú Cirkev, ktorá v tomto momente, v týchto chvíľach, bojuje za obranu rodiny. Dopredu a odvahu! Aliancia za rodinu, ktorá bola iniciátorom referenda nemala v masovokomunikačných prostriedkoch možnosť sa brániť, vysvetľovať a povedať svoj názor.
A potom, keď sa zovšadiaľ na nás valia takéto správy, nie je priam životne dôležitá potreba snažiť sa poznať Boha v pravde? Poznať jeho pravú tvár? Veď nedá sa milovať ten, koho nepoznáme, tobôž riadiť sa jeho zákonmi a vôľou!
Ernest Psichari bol francúzskym dôstojníkom, ktorý síce mal vynikajúce vlastnosti, ale voči Bohu zaujímal negatívny postoj. Velitelia ho poverili vedením bojových akcií v Mauretánii. Dostal sa na púšť. Tiché a osamelé noci ho privádzajú k prehodnoteniu svojho života. Svoje úvahy spisuje do kníh Hlasy na púšti a Stotníkova cesta. V knihe Hlasy na púšti píše: Veľké veci môže do nás zasadiť tu, toto nebo. I jeho ticho nás ťaží. Prikazuje nám vstúpiť do seba. Vrhá nás do priestoru, do kraja, kde ľudská skúsenosť nestačí a kde predsa to, čo v sebe odkryjeme, je nevýslovne krásne. V taký večer žiadame si z celého srdca mať čistotu svätcov, pokoru, ich zbožnosť, nevinnosť, múdrosť… V taký večer chápeme, že možno túžiť po dokonalosti.
Keď nás pôstne obdobie taktne odvádza od priveľkého rozptýlenia, nie je to len z piety voči Kristovmu utrpeniu, ale je to aj pozvanie na tichú horu, aby sme lepšie spoznali Boha a viac sa s ním zblížili. Nebolo by preto načase vziať do rúk Písmo, podebatovať s kňazom o našich pochybnostiach a najmä veľa premýšľať? Nezabudnime, že keď zovšednie Boh v našich očiach môže raz zaniknúť. To však nesmieme dopustiť!
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
