Prežívame obdobie, ktoré je naplnené darmi. Tešíme sa z vecí, ktoré sme našli pod vianočným stromčekom, a ktoré nás obohatili nielen svojou láskou, ale aj láskou tých, ktorí na nás mysleli.

Aj Pavol pripomína Efezanom dar, ktorý dostali. Je to ich viera, skutočnosť že sa stali Kristovými, čiže kresťanmi. V Ježišovi Kristovi sa stali synmi a dcérami nebeského Otca, práve pre jeho zásluhy a milosť. Hovorí: On nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. A podobnú myšlienku nachádzame aj v evanjeliu: Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

Tie isté slová platia aj o nás, totiž, že Boh si nás vyvolil. Vyvolil si nás z tisícov, miliónov, ba aj miliárd ľudí, ktorí žili, žijú a ešte budú žiť na našej zemi. Vyvolil si nás bez našich zásluh. Uvedomujeme si, aké veľké dobrodenie nám Boh preukázal? Veď koľkí okolo nás nemajú vieru, koľkí ho vôbec nepoznajú!? Sme to práve my, ktorí máme nárok na slávne dedičstvo – na nebeské kráľovstvo a večný život.

Indický mysliteľ Rabíndranáth Thákur (1861–1941) vo svojom literárnom spise Žil som v láske vykreslil svoj vzťah, ba lepšie povedané, vzťah Boha k nemu, takto: Šiel som ako žobrák od domu k domu, keď som v diaľke uvidel, ako v prekrásnom sne, tvoj zlatý voz. Spýtal som sa: Kto je ten kráľ kráľov, vezúci sa v zlatom voze? Zostal som stáť a čakal som, že mi dá almužnu, bez toho, aby som o ňu žiadal. Koč sa zastavil predo mnou. Pohliadol si na mňa a vystúpil. Cítil som, že prichádza vrcholný okamih môjho života. Natiahol si ruku a ja som myslel, že mi niečo dáš. Ale aké kráľovské bolo tvoje gesto, keď si mi ukázal prázdnu dlaň a ty si niečo žiadal odo mňa, od chudáka, ako som ja. Bol som zmätený a začal som sa prehrabávať vo vrecku. Napokon som našiel hrsť zrna. Dal som ti ho. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som večer vysýpal z vrecka zabudnuté zrnká a našiel som medzi týmito smeťami jedno zlaté zrnko. Horko som plakal, že som ti nedal všetko, až do posledného zrnka…

Všimli ste si, ako tento pohanský mysliteľ si krásne predstavoval Boha, ktorý sa pri ňom – žobrákovi – neostýchal zastaviť, a tak sa ponížil, že od neho žiadal pomoc a podporu? Akou vďaku sa cítil byť zaviazaný za prejav Božej lásky k nemu?

Nám Boh preukázal ešte väčšiu lásku, lebo nielenže sa pri nás zastavil, ale on prišiel medzi nás, žil medzi nami a bol nám podobný vo všetkom, okrem hriechu. On sa nám nielen prihovoril, ale si nás adoptoval za svoje deti. Je veľkým šťastím byť dieťaťom, ktoré má dobrých rodičov, lebo po nich môže zdediť veľa dobra. Možno sme si ešte nikdy neuvedomili, že nemusí to byť pravidlom, že každý má dobrých rodičov. Tento dar je prejavom veľkej Božej priazne.

Pred časom priniesli noviny pred Vianocami správu, ktorá mala nadpis: Nájde Ferko rodičov? Jednalo sa o muža, ktorý sa narodil počas vojny a neprihlásili sa mu žiadni príbuzní. Nikdy v kruhu rodiny neslávil ani Vianoce, ani Veľkú noc, nikto mu nezablahoželal na narodeniny alebo meniny. Keď sa ho redaktor pýtal, ako oslávi Vianoce, odpovedal: Radšej ich ani nespomínajte. Vždy ma bolí srdce. Nikam nepôjdem. Budem vo svojej izbičke. Urobím si stromček a budem myslieť na to, či sa mi po toľkých rokoch predsa niekto neprihlási. Možno pri čítaní, pozeraní, počúvaní podobných osudov sa rozcítime, možno nám vypadnú aj slzy a ďakujeme Pánovi, že k nám sa predsa niekto hlási.

V duchovnom živote však nie sme siroty. Nie sme bez Otca, ktorý na nás nezabúda, ktorý sa k nám nehanbí priznať. Čaká však na záujem z našej strany, čaká, že oceníme jeho lásku, ktorú nám neustále preukazuje. Nebeský Otec nám chystá bohaté večné dedičstvo. Nepremárnime si ho! Vážme si ho! A uvedomme si, že aj začínajúci Nový rok je časťou tohto dedičstva, ktoré máme zúročiť dobrými skutkami. Je len na nás, či tento rok sa bude niesť v znamení Božieho dieťaťa alebo márnotratného syna.

Keď sa pýtali istého profesora, čo si myslí o Bohu, odpovedal veľmi jednoducho: Pre mňa Boh je, a ani sa ma nepýtajte, čo si môj úbohý rozum o ňom myslí. On je Stvoriteľ a Pán. On je všade! Všade… Je našim milovaným Otcom…

Najdôležitejšie teda je, že Boh je našim milovaným Otcom, ktorý sa o nás stará, bdie nad nami, chráni nás. Táto skutočnosť by nás mala viesť k záveru, že my musíme byť jeho dobrými deťmi. Na túto snahu máme celý nastávajúci rok.