Evanjeliá nám uchovali niekoľko hlbokých a dôležitých rozhovorov, ktoré mal Ježiš s niektorými jednotlivcami svojich čias. Hoci slová boli povedané medzi štyrmi očami, predsa sa raz mali dostať na verejnosť a verejne sa mali čítať v celej Cirkvi. To, čo sa vpíjalo do duše toho-ktorého človeka, malo sa neskôr vpíjať a vstrebávať aj do duší nás ostatných.

Medzi takéto závažné dialógy patrí aj rozhovor Ježiša s Nikodémom, z ktorého sme pred chvíľkou počuli krátky, ale veľmi významný úryvok. Rozhovor sa odohral v priam romantických okolnostiach: uprostred noci, s učeným mužom, ktorý sa rozhodoval, či Krista nasledovať alebo nie, ktorému to myslelo, a preto pátral po pravde, ale pre silné ľudské ohľady sa neodvážil verejne priblížiť k Ježišovi.

Tomu človekovi začína Ježiš vysvetľovať najhlbšie základy svojho učenia, nového života a pravdu o sebe. Otvára sa mu a je zaujímavé, že všetko vysvetľuje cez tajomstvo kríža, nového prameňa života a svetla: Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. Aký magnet chcel Ježiš vložiť do kríža, aby tento nástroj smrti, strachu a odporu dokázal toľkých pritiahnuť!?

Niekto by povedal: Súcit. Zaiste, veď len bezcitný človek dokáže prejsť pri trpiacom bez toho, aby sa pri ňom nezastavil, nepomohol mu a neujal sa ho. Chcel Kristus využiť túto hlboko citovú stránku ľudí na to, aby si získal masy? Chcel, aby k nemu prichádzali len zo súcitu? Túto možnosť vylučuje na krížovej ceste, keď hovorí uplaka¬ným ženám: Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Alebo chcel smrťou na kríži vyburcovať ľudskú spravodlivosť, aby v ňom videli ideál všetci, ktorí trpia bezprávie a v kríži by chceli vidieť určitý symbol proti bezpráviu, neslobode, nerovnosti a nepravde? Nie! Hoci Kristova smrť na kríži bola vrcholom bezprávia, ani takéto okolnosti mu nevedeli dať silu, aby sa stal magnetom pre milióny ľudí.

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Táto veta spolu s inými podobného obsahu jasne dokazuje, v čom je príťažlivá sila kríža, presnejšie povedané ukrižovaného Krista. Je to láska! Čistá, nezištná, obetavá, úprimná, ktorá podstupuje smrť, aby darovala život. Na svete sú rozličné hodnoty, za ktoré sa dá človek kúpiť, ale len láska zostáva tvrdou menou, za ktorú sa človek dá získať a pritiahnuť za každých okolností. Sám Nikodém na Veľký piatok bol pádnym dôkazom tejto pravdy. Evanjelista Ján o tom podáva svedectvo: Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal…

Je krásne pomyslieť na to, že nás má niekto rád a pre niekoho niečo znamenáme. Je však úžasné pomyslieť na to, že niekto z lásky za mňa zomrel, zomrel za pokoj mojej duše, za moje zmierenie s Bohom a za môj večný život. Teraz už azda lepšie chápeme, čo nás ťahá ku krížu a k tomu, ktorý na ňom zomrel. Nie je to ani jeho politika, ani filozofia, ani zázraky, ani pekné reči, ale obetavá láska, ktorá sa najrukolapnejšie prejavila práve v jeho smrti za nás.

S obdivom a úctou čítame o ľuďoch, ktorí nezištne pomáhali iným a niekedy pri tom aj zomreli. Keď počúvame o ich láske a obete, doslova sa nám tisnú do očí slzy. Cez vojnu za leningradskej blokády bol veľký hlad. Prídelové lístky sa dávali dvojtýždenne, za stratu náhrada nebola možná. Prídel stačil iba na zachovanie života, nie na nasýtenie. Istého dňa prišla do nemocnice zdravotná sestra celá uplakaná, lebo jej niekto ukradol potravinový lístok. Operovaní vojaci v jednej izbe zjedli iba polovicu obeda a druhú odložili. Niekto to oznámil chirurgovi. Profesor prišiel vec vyšetriť. Jeden z vojakov mu povedal: Sestrička sa okolo nás narobí a nabehá a my tu iba ležíme. Nám stačí pol obeda, dotiaľ, kým nedostane svoj prídelový lístok. Nedovolíme, aby umrela hladom!

Keď nás dokážu rozľútostiť takéto alebo podobné príbehy, spomeňme ešte aspoň pátra Maximiliána Kolbeho. Mal by byť Kristov prípad výnimkou, okolo ktorej by sme prechádzali bez záujmu a pocitu vďaky? Všetci cítime, že to by nebolo ľudské.

Kristus svoje rozhovory s ľuďmi neukončil pri nanebovstúpení, ale sú chvíle, kedy sa nám prihovára mimoriadne hlasne. Častokrát je to pri modlitbe, pri rozjímaní, ale iste najhlbšie pri svätom prijímaní. Apoštol Pavol to nádherne vyjadril: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. Tam totiž prichádzame s ním do najužšieho kontaktu. Prídeme za ním aj v týchto pôstnych dňoch? Vyhľadáme ho v uvedomelom veľkonočnom prijímaní? Nezaťahujme brzdy na ceste k nemu, ale počúvajme, čo hovorí teraz, tu a nám, mne i tebe…