Štvrtá veľkonočná nedeľa v katolíckej Cirkvi je už mnoho rokov venovaná otázke kňazských povolaní a vôbec otázke kňazstva. Na tento úmysel sa konajú mnohé modlitby, niekde sa usporadúvajú osobitné akadémie alebo sa konajú zbierky pre potreby seminárov, v ktorých sa budúci kňazi pripravujú na svoje povolanie. Preto aj my sa dnes chceme venovať danej problematike a k uľahčeniu celého rozjímania nám ako východisko môže poslúžiť mimoriadne pôsobivé a výstižné evanjelium, v ktorom Ježiš stavia do protikladu dvoch ľudí, ktorí sa majú venovať Božiemu stádu: dobrého pastiera a najatého strážcu.

Ježiš nezostáva iba pri tom, že ich opisuje, ale viac sa sústreďuje na ich činnosť a postoje. Poslucháčovi prichádza do cesty pokušenie, aby podľa obrazu najatého strážcu začal merať všetkých kňazov, ktorých pozná alebo s ktorými v živote prišiel do kontaktu. Otvorenými dlaňami a širokým náručím by chcel rozhadzovať okolo seba Božie parametre, pričom mu na myseľ i pretras prichádzajú najrozmanitejšie udalosti, skúsenosti alebo počuté „zaručené“ informácie. Kritizuje, že ten kňaz tam urobil to, tam zasa ono, ten v kostole povedal tak a iný inak, o jednom sa hovorí to a o druhom zasa iné… Skutočnosti sa neraz premiešavajú s otvorenou zlomyseľnosťou alebo snami, že aj tak by to mohlo byť, alebo, že tak to musí byť.

Menej, ak vôbec aspoň niekedy, začne sa rozprávať o modlitbe za kňazov a tiež o tom, že na celom osude kňaza nesie popri ňom zodpovednosť aj dav veriacich, či už medzi nimi žije alebo nie. V Novom zákone sa nám zachovala správa o zatknutí apoštola Petra kráľom Herodesom. Pred udalosťou o jeho prepustení, lepšie povedané vyslobodení z väzenia, je skrytá krátka, ale čo do obsahu hlboká veta: Petra teda strážili vo väzení, ale cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho. Týmito slovami sa opisuje účinnosť modlitby veriacich za svojho duchovného, ktorá mala svoj veľký úžitok.

Tu sa natíska otázka, ktorú by sme si mali všetci položiť: Kedy som sa naposledy modlil za svojich kňazov, bohoslovcov, cirkevných predstavených, aby obstáli v skúškach a problémoch, ktoré na nich denne doliehajú? Začínajúc azda zdravím a končiac tým, že niekedy sa okolo nich tak spletú problémy a udalosti, že sami nevedia ako ďalej. Kňaz má príkaz, ktorý iste aj dodržiava, že sa denne modlí za svojich veriacich aj za celý svet. Robí však toto aj veriaci ľud, aj keď k tomu nemá nejaké osobitné prikázanie alebo zákon? Možno niektorým znejú až smiešne neustále výzvy pápeža Františka, aby sa ľudia za neho modlili, ale on veľmi dobre vie, čo hovorí, prečo to hovorí a o čo prosí.

Každý človek, či už má, alebo nemá vieru, chcel by v kňazovi vidieť ideál človeka, ktorý sa dokonale ovláda, perfektne vystupuje, je vždy každému k dispozícii, vie sa o všetkom porozprávať, má na každého dosť času… Ale nezišlo vám niekedy na um, že odkiaľ má kňaz to všetko nadobudnúť? Niekto povie seminár, iný fakulta, zasa iný sebavýchova… To všetko je pravda, to všetko viac alebo menej poznačí a ovplyvní kňaza. Lenže kňazskou vysviackou nezostane o nič menej človekom so všetkými chybami, slabosťami a sklonmi. Keby niekedy ľudia videli do života a okolností toho-ktorého kňaza, skôr by zložili ruky k modlitbe, ako hľadali kameň, ktorý do neho hodia.

Tieto slová nemajú za cieľ ospravedlňovať chyby kňazov, bohoslovcov, či iných zasvätených osôb. Raz, tak ako všetci ostatní, aj oni sa budú Bohu zodpovedať za každý svoj krok, slovo, skutok či myšlienku. Lenže ten istý Boh vezme na zodpovednosť aj veľkú rodinu veriacich, ako oni napomáhali modlitbou svojich kňazov, a ako sa usilovali im pomôcť riešiť ich problémy.

Spisovateľ Yvetta Estienne, autor knihy Muž obety, vkladá do úst hlavného hrdinu, mladého kňaza Michala, toto vyznanie: Odkedy som farárom, mám ako nikdy predtým vedomie strašnej zodpovednosti, ktorou som vydaný do rúk Božej moci.

Som presvedčený, že prevažná väčšina kňazov má v sebe mnoho dobrej vôle. Pomôžte nám, prosím, svojou modlitbou, aby naša dobrá vôľa bola pevnejšia a stálejšia.